Vždy má odpudzovali “kolektívne“ skupinové cvičenia, terapie a meditácie. Tam, kde som videl skupinu, videl som aj nafúknuté ego hlavného guru, ktorý sa nevie nabažiť slepej poslušnosti svojich ovečiek. Celý život som hľadal človeka, ktorému by som sa mohol s rešpektom pokloniť. Už som bol zmierený s tým, že nestretnem v živote ozajstného vizionára, priekopníka, ktorý otrasie celým, všeobecne neobľúbeným systémom. Ten robíme stále silnejším práve my, a to tak, že sledujeme všetky trendy, ktoré nám dobre platení kreatívci omamne spievajú do uška bez toho, aby sme si všimli, o akú hlúpu manipuláciu ide. Kto pretvoril najväčšie súčasné svetové firmy na mocné giganty? My sami. Či už sú to sociálne médiá a vyhľadávače, alebo výrobcovia potravín, liekov a najrôznejších produktov, my sami ich denno-denne podporujeme, pretože sme nadobudli pocit, že všetky tie produkty potrebujeme, aj keď sme sa predtým bez nich bez problémov zaobišli.
Existuje vôbec nejaká alternatíva?
Aká je alternatíva k celodennému pozeraniu do smartfónu, prepchávaniu sa nezdravými potravinami, k vysedávaniu v čakárňach u lekárov, nakupovaniu drahých liekov, k prílišnej úzkostlivosti obliekania, ktorá sa objavuje pri prvom studenom vánku, kedy si navliekame polárnu čiapku a termo prádlo, vyrobené do teploty pod -20 °C? Existuje alternatíva k vyhoreniu, takzvanému „burn out-u“ – čo je len nový názov pre mánickú depresiu, jednej z najčastejších psychických chorôb súčasnosti? Sme úspešní, máme práce nad hlavu a ucho a prsty stále nalepené na telefóne (daň neustálej zastihnuteľnosti a príčina negatívneho stresu). Peniaze, ktoré potom zarábame často míňame na „reset“ v podobe drog, liekov a psychiatra. (Negatívny stres je stres, po ktorom nenasleduje telesná akcia ani výboj agresie, ale ktorý zostáva v našom vnútri, na rozdiel od pozitívneho stresu, kde k akcii dochádza.)
Je toto (nová) kvalita ľudského života? Na jednej strane si vytvárame komfortnú zónu pohodlia, tepla, lenivosti, slasti a celodenného napchávania sa a na druhej strane podstupujeme 24-hodinový stres, spôsobovaný informačnými technológiami, ktorých otrokmi sa stávame príliš ochotne...
Wim Hof - človek s mimoriadnymi schopnosťami
Keď som tohto muža stretol prvý raz na živo a pozrel mu do očí, na tvári sa mi rozžiaril široký úsmev. Videá a filmy sú z informačného hľadiska fajn, ale nedokážu zachytiť atómovú elektráreň, akou je Wim Hof vo svojich rozgajdaných bermudách, starom tričku a nakrivo nasadenej čiapke. Ale keď rozpráva, všetci stíchnu a počúvajú hurikán pozitívnej energie a racionálnych argumentov. Ani jedno zbytočné slovo. Každé sedí ako päsť na oku, na oku našich nesprávnych návykov a myšlienok. Šesťdesiatka mu dýcha na krk, ale energie má viac ako 100 vyrysovaných mladíkov vo fitnes centre. Ako je to možné?
Wim Hof je zajedno so svetom a na nič sa nehrá. Prešiel si mnohými životnými katastrofami, svoj život žije šťastne, a to aj napriek tomu, že ho považujú prinajlepšom za blázna, prinajhoršom za šarlatána.
Názory verejnosti ho nezlomili. Každý rok si dáva stále šialenejšie výzvy, no nie preto, aby sa blysol na titulných stránkach časopisov, ale preto, aby prekonal sám seba. Jeho výkony nakoniec pritiahli nielen pozornosť médií, ale i pozornosť členov váženej vedeckej komunity, ktorí jeho výsledkom nedokázali porozumieť. Výstup na Kilimandžáro v trenkách, pobyt v ľade počas 1 hodiny a 52 minút, plávanie pod ľadom (1 nádych na 66 metrov), zavesenie sa vo výške na jednom prste počas jednej hodiny, maratón za polárnym kruhom alebo na púšti bez vody a v šortkách, to predsa odporuje zdravému ľudskému rozumu. (Wim je držiteľom 21 rekordov zapísaných v Guinessovej knihe).
Práve preto sa vedci a lekári rozhodli jeho výkony merať, testovať i overovať. Je to možné aby niekto ovládal svoj imunitný a hormonálny systém, bez zásahu zvonku? Nad výsledkami krútili hlavou, až kým nemuseli akceptovať, že jeho schopnosti sa priečia všetkému, čo vieme o ľudskom tele a jeho fungovaní a v tomto konkrétnom prípade nadčloveka Wima Hofa naše učebnicové poznatky skutočne neplatia.
To však Wimovi nestačilo. Rozhodol sa, že svoje poznanie a schopnosti odovzdá aj iným. V roku 2011 v spolupráci s prof. Dr. Pickersom z univerzity St. Radboud uskutočnil experiment: za týždeň naučil 12 mladíkov ovládať svoj imunitný systém. Práve týmto dvanástim ľuďom bol následne do krvi injektovaný endotoxín z baktérie E.Coli. Z dvanástich mladých mužov neochorel ani jeden (žiadna horúčka, triašky ani bolesti). Z druhej, kontrolnej skupiny dvanástich mladíkov bez prípravy, ochoreli všetci. Všetko alebo nič. Experiment vedcov prekvapil svojou bezkonkurenčnou jednoznačnosťou.
Wim preto začal školiť inštruktorov a spoločne s nimi organizoval pobyty, na ktorých vyučoval svoje techniky dýchania, otužovania a koncentrácie: v lete v španielskych Pyrenejach a v zime v poľských Krkonošiach. Šírením svojej metódy by rád ozdravil čo najväčšie množstvo ľudí na svete. Na zimný pobyt v Krkonošiach v novembri 2016 som sa bez váhania prihlásil aj ja.
Iný svet - 16 stupňov v dome stačí
Ubytovali nás vo Wimovom dome v horách: 20 mužov z celého sveta, vo všetkých vekových kategóriách. Niektorí vyšportovaní, iní v priemernom telesnom stave človeka pracujúceho v kancelárii. Jedni s absolvovanou prípravou, iní bez nej. Tri spálne s poschodovými posteľami, 3 spoločné sprchy a dva záchody, kuchynka, miestnosť pre praktizovanie dýchacích cvičení, obývačka s krbom, 2 sauny a samozrejme malý vonkajší bazén, ktorý každú noc zamŕzal. Priemerná teplota v dome bola cca 16 °C. Do hotela, v ktorom bývali ostatní členovia kurzu, nám pešia cesta trvala asi 20 minút. K nádherne romantickému vodopádu sme mali asi 5 minút chôdze.
V čom spočíva metóda Wima Hofa?
„Ja vás nechcem nič naučiť. Chcem z vás len dostať sračky! Telo vie, čo má robiť, ak mu v práci nebránite nesprávnymi prístupmi, strachom a nerozhodnosťou.“
Dychové cvičenia - výlet do iných dimenzií
Inštruktori nás poprosili, aby sme si zobrali spacie vaky a ľahli si na podlahu v “dýchacej“ miestnosti. Začal sa najzaujímavejší „trip“ môjho života. Štyridsať rýchlych nádychov a pomalých výdychov, hlboký nádych, hlboký výdych, hlboký nádych, hlboký výdych a ponorenie sa do seba, kto koľko vydrží: 30 sekúnd alebo 2 minúty. A potom znovu a znovu počas celej hodiny. Začnú vám vibrovať najprv ruky, potom nohy, následne celé telo. Oblieva vás teplo a príjemné opojenie. (Hyperventiláciou sa zvyšuje koncentrácia kyslíka v krvi a bunkách a telo sa alkalizuje, pretože O2 je zásadotvorné, CO2 kyselinotvorné). Postupne sa v ľuďoch začali uvoľňovať roky uložené stresy, krivdy, neistoty. Niektorí plakali, druhí sa smiali, ďalší sa triasli. U mňa sa to dialo presne v tomto poradí. Po emocionálnom vypustení nahromadeného nekonkrétneho žiaľu, nasledoval hlboký smiech a triaška brušných svalov, rúk a nôh. Pri ďalších výdychoch som začal vidieť obrazy – oko, potom tunel, na konci ktorého žiarilo svetlo (konečne...), geometrické tvary, ale aj tváre ľudí a zvierat. Môže mať dýchanie účinky, kvôli ktorým ľudia siahajú po drogách? Nádherný hodinový „trip“ zdarma, bez vedľajších účinkov a s nabudením tela aj duše na celý deň, s pocitom jednoty svojej osoby a sveta – túto eufóriu sme pociťovali úplne všetci. Začali sme vibrovať na jednej vlnovej dĺžke. Z cudzích ľudí sa za deň stali priatelia, či dokonca bratia, pretože práve tak sme to všetci cítili. Napriek tomu, že sme každý deň išli za hranice svojho fyzického maxima, nepociťoval som únavu a v noci mi namiesto zvyčajných 6 – 7 hodín spánku, stačili na regeneráciu 4 hodiny.
Tréning chladu - dokážeme viac ako si myslíme
Do sauny chodievam pravidelne od svojho detstva, kneipové kúry a studené sprchy praktizujem už roky, no u Wima sa ukázalo, že pobyt v chlade dokáže dosiahnuť úplne iné dimenzie... Na ceste z raňajok sme skúsili podržať jednu ruku v tečúcej ľadovej vode. Po pár sekundách bola bolesť v končatine neúnosná a všetci ruku rýchlo vybrali von. Ruka okamžite sčervenela a začala páliť. Nevadí, skúsme ešte druhú! Ako sme zistili, ak je teplo alebo zima neúnosná, k pocitu chladu a/alebo tepla sa primieša i pocit bolesti: ochrana tela proti prehriatiu a zamrznutiu. Naozaj sa odvážime bojovať proti tomuto ochrannému reflexu svojho tela?
Telo vie, čo má robiť - stačí, keď mu budeme dôverovať
Domov z obeda sme už išli v krátkych nohaviciach a s odhalenou hruďou. Akoby náhodou sme sa zastavili pri prírodnom bazéne, ktorý vytvorila horská rieka. „Tak poďme chlapci! Naskákať do vody, každý na ako dlho chce, toto nie je súťaž! Po skočení do vody vám vyslovene zamrzne dych, vy ale musíte napriek tomu dýchať, dýchať a dýchať: rýchly nádych, pomalý výdych. Uvidíte, že po chvíli sa bolestivá zima začne meniť na teplo.“ Po asi minúte sme z vody vyšli von. Zdalo sa nám, že vonku dosahuje teplota tropické hodnoty a to bolo pritom iba okolo nuly. Mokrí a v šortkách sme pokračovali do domu – niektorí bosí, niektorí v topánkach.
Sila kolektívu - 6 minút v ľadovej vode
Na druhý deň po ranných dychových cvičeniach nám inštruktor Bart zavelil: „Všetci do plaviek a naboso. Za 3 minúty odchádzame.“ Vystrašení sa pýtame, čo budeme robiť. „Uvidíte,“ smeje sa inštruktor. Po desiatich minútach sme prišli k romantickému vodopádu. Bart nám zavelil pochytať sa za ruky, vojsť do vody a vo vode vytvoriť kruh. Išli sme do toho. Spustil stopky. Minimálny čas: 5 minút. Zalial nás chlad. Stisk rúk z oboch strán silnel. Videl som, že všetci trpia rovnako ako ja, ale nebol čas na úvahy. Moja koncentrácia išla do vnútra. Vydržať! Skupina a zovretie mi dávali silu. Po pocitovej minúte vo vode zahlásil Bart, že musíme vydržať ešte ďalších šesťdesiat sekúnd. Reálny odhad plynutia času sa stratil. Keď sme vyšli von, ukázal nám stopky, na ktorých svietilo 6 minút. Strávili sme ich v pomaly tečúcej ľadovej vode. Americkí marines, špeciálna elitná vojenská skupina, musia za účelom zloženia skúšok vydržať v ľadovej vode 2 minúty. My, amatéri, sme zvládli šesť. Posadali sme si na skaly a pomaly sme sa obliekli. V dome nás čakalo prekvapenie: Bart s Matthiasom, ďalším inštruktorom, nám s úsmevom oznámili, že sauny sú pripravené a môžeme sa veselo ohrievať. Skákanie do ľadového saunového bazénu sa našim telám už zdalo ako prechádzka rajským sadom. Začali sme skúšať, ako dlho v bazéne vydržíme. Veľká zábava družnej mužskej hordy.
Výstup na Snežku - krst ohňom
Na 3-hodinový výstup v šortkách do výšky 1.600 metrov nad morom, som sa po troch dňoch tréningu ešte necítil. Navyše som ešte netušil, že je to jediný vysoký kopec týčiaci sa nad planinou, a tým pádom dostáva plný náraz studeného vetra zo severozápadu. Bolo hmlisto, snežilo a Snežku sme nevideli. Nálada bola dobrá, dali sme si ruky za chrbát a ako svorka vlkov sme vykročili vpred, jemným stúpaním cez les. Po zohriatí tela prirodzeným pohybom som sa cítil skvele. Vtipkovali sme.
Približne prvú tretinu výstupu sme zvládli bez problémov. Pri druhej časti sme vyšli na náhornú planinu, na ktorú dopadli slnečné lúče. Začal však pofukovať vietor. Okoloidúci ľudia boli zababušení do 5-tich vrstiev oblečenia a krútili hlavami nad skupinou bláznov. Začalo mi byť chladno. Pravý bok, na ktorý mi najviac fúkalo, sa začal ochladzovať. Ruky, ktoré som držal vzadu, akoby mi zamrzli. S jemným premáhaním som si ich dal dopredu a zahrieval som si nimi kĺby – lakeť a rameno a časti brucha, ktoré začali belieť. Zrazu sa pred nami vynorila Snežka. Malá a tak veľmi vzdialená. Pridali sme do kroku, aby sme dorazili rýchlejšie a aby sme sa zahriali. Po rovnej ceste na plošine nasledoval strmý výstup na vrchol. Po kamenistej zľadovatenej ceste, cik-cak hore. Vietor sa premenil na fujavicu. Moje ľavé oko začalo slziť, a tak som videl len „napravo“. Biele fľaky na bruchu sa zväčšovali. A zrazu sa moje telo aj myseľ prepli do režimu boj alebo útek (fight or flight). Nerozmýšľal som, neanalyzoval som, strach sa stratil. Celá moja bytosť sa zredukovala na jeden cieľ: dôjsť na vrchol. Ako námesačný som to naozaj dokázal. Postupne dorazili všetci členovia našej skupiny. Keď som poprosil českého turistu, aby nám urobil fotografiu, opýtal sa: „Proč to děláte?“ Nemal som odpoveď. Neskôr mi napadlo: „Wim Hof“. Fotografia to síce nedokáže vyjadriť, ale ryčali a revali sme ako zvieratá alebo bojovníci, ktorí práve vyhrali bitku.
After drop - peklo začína
Vošli sme za zohriať do bufetu na vrchole Snežky a pozreli sme si údaje meteorologickej stanice: -10 °C, rýchlosť vetra 8,5 – 12 m/s, vlhkosť vzduchu 92 %. Pocitová teplota: -30 °C. Začali sme sa obliekať. Chlad z našich končatín sa v komfortnom prostredí začal valiť do tela. Premkla nás šialená triaška – jedného viac, iného menej. Tak takto to asi vyzerá, keď človek zomiera – zamyslel som sa svojím živočíšnym ja. Ale neanalyzoval som to. Žiadne emócie. Rozhodol som sa, že prežijem. Začal som robiť drepy a cvičiť, dal som si čaj a becherovku. Po slabej pol hodine boja som sa opäť stal pánom svojho tela. Cestu späť sme absolvovali oblečení.
Simulácia boja o prežitie - Na čo to všetko?
Až späť v hoteli som si uvedomil, že sme práve všetci prekonali sami seba. Nepokorili sme Mount Everest ani Kilimandžáro, ale pokorili sme náš strach. Preskočili sme naše pomyselné vlastné telesné a duševné hranice. Posunuli sme hranice toho, čo naše telo, naše odhodlanie a naša koncentrácia dokážu. Zistili sme, aký je to pocit, byť zajedno s prírodou a s jej prejavmi. Nemôžeme ísť proti nej. Musíme ísť s ňou. Každý sám za seba aj ako súčasť väčšieho celku. Ako jeden druh živočícha, ktorý podlieha tým istým podmienkam prírody a počasiu ako každé iné zviera, ale ktorý zabudol na to, na čo bol počas evolúcie neustále pripravovaný: na boj o prežitie. Tento boj o prežitie musíme denne simulovať, pretože náročným pohybom, chladom a hladom, sa telo prepína do režimu efektivity a čistenia. Zbavuje sa zbytočností, nahromadených toxických látok, zlého tuku, stresov, chronických, telesných a duševných chorôb. Aby sme tento boj prežili a nezúfali, vymyslela evolúcia prírodné hormóny šťastia, opiáty, ktoré sa začínajú valiť telom aj duchom, a ktoré sa uvoľňujú dlhé hodiny alebo dokonca dni po stresovej situácii. Sú zadarmo a nemajú vedľajšie účinky.
Do Bratislavy som sa vrátil ako iný človek. Ako niekto, kto nebude robiť veci „tak, ako má“, len preto že ich tak robia všetci. Kto ich od nás vlastne očakáva? Ak sme s niečím nespokojní, nestačí sa sťažovať, hľadať chybu v systéme, v konšpiráciách či inde. Systém môžeme zmeniť iba tak, že zmeníme seba. Ak budeme zdraví a silní, nebudeme musieť mrhať čas a prostriedky na lieky a lekárov. Otvoria sa nám nové horizonty. Dokážeme náš svet urobiť lepším, milším a krajším. Začnime teraz hneď!
