Bola to pacientka, ktorá priviedla Mats Brännströma na túto myšlienku. Nemôžete mi transplantovať maternicu?, spýtala sa lekára; to bolo v roku 1998. Tento orgán musel byť mladej žene odstránený kvôli ochoreniu na rakovinu, ale jej túžba mať dieťa bola veľká. Gynekológ jej nemohol pomôcť. Avšak táto myšlienka ho už neopustila.
Na jeseň roku 2014, po mnohých rokoch výskumu, prišli na svet vo Švédsku prvé bábätká, ktorých matky ťažili práve z tejto intervencie - vykonanej Brännströmom.
O narodení prvého dieťaťa podal správu tím odborníkov z Univerzity v Göteborgu v časopise „The Lancet“. Medzitým sa narodili štyri deti. Piata pacientka je tehotná, dátum pôrodu bol plánovaný na január, informoval Brännström nedávno na kongrese Zväzu reprodukčnej biológie a medicíny v Hamburgu.
Je to lekársky pokrok, ktorý znie neuveriteľne. A ktorý vyvoláva aj etické otázky: smú sa darkyňa a príjemkyňa podrobiť s rizikom spojeným s transplantáciou, aj keď sa tu nepredlžuje život – ako je to napríklad pri transplantáciách srdca, obličiek alebo pečene? Pokiaľ ide len o to, že si žena môže splniť životné prianie, aby sa sama stala matkou? Vo Švédsku na to odpovedali – áno. V USA plánujú v najbližších rokoch tiež transplantácie - nie však od žijúcich darcov, ale od mŕtvych, ako napísali noviny „New York Times“ pred niekoľkými týždňami.
Nie je tomu ani desať rokov, keď sa viacerí nemeckí experti vyjadrovali extrémne skepticky k téme o transplantácii maternice. To je vraj ďaleko od etickej uskutočniteľnosti a predstaviteľnej reality, tvrdí jeden z citátov v článku Spiegel Online z roku 2007. V tej dobe oznámil jeden chirurg v Spojených štátoch, že plánuje také zásahy. Nemeckí lekári sa domnievali, že by to bolo „určite veľmi komplikované tehotenstvo“ a povedali, že „s takýmito pokusmi sa nesmú ženám robiť žiadne falošné nádeje.“
Falošné nádeje nezasiali ani Brännströma a jeho kolegov – a oni tiež nič neunáhlili. Pred tým, než operovali prvé ženy, zdokonaľovali metódu pri pokusoch na zvieratách. Najprv testovali na myšiach, či sa transplantácia vôbec podarí. Neskôr zdokonaľovali procedúru u ošípaných a oviec. A aby sa naučili operovať na zvierati s človeku veľmi podobnou anatómiou, vyskúšali procedúru na paviánoch. A u potkanov skúmali, či to má vplyv na potomstvo, keď ono vyrastie v transplantovanej maternici.
Bez týchto pokusov na zvieratách, hovorí Brännström, by nebolo možné vyvinúť túto metódu.
Transplantát na čas
Až po všetkých týchto experimentoch tím pod vedením Brännströma vo svojej prvej štúdii transplantoval maternicu celkom deviatim ženám. Mali 27 až 38 rokov a všetky nemali žiadnu maternicu. Osem žien sa narodilo takto, u deviatej musel byť orgán odstránený kvôli ochoreniu na rakovinu.
Všetky z nich si priviedli darkyňu samy: v piatich prípadoch matky, po jednom prípade tiež tety, sestry, svokru ako aj dlhoročnú priateľku rodiny. Ako darkyne, vysvetľuje Brännström, prichádzali do úvahy len ženy, ktoré samé priviedli dieťa na svet a ukončili svoje rodinné plánovanie. Viaceré darkyne mali menopauzu už za sebou. Stratiť tento orgán nie je zdravotne žiaden problém, hovorí Brännström. Maternica neprodukuje žiadne hormóny, neplní žiaden iný účel po menopauze.
Po transplantácii vytvorili pacientky pravidelný mesačný menštruačný cyklus. Lekári sa však uchýlili k umelému oplodneniu. Pri implantácii maternice túto nepripojili k vaječníkom, aby nedošlo k riziku mimomaternicového tehotenstva. Vajíčka pre oplodnenie in vitro boli odobrané pacientkam pred transplantáciou.
Samozrejme, že operácie skrývajú riziká; u jednej z darkýň sa vyvinula fistula, ktorá musela byť odstránená. A u dvoch príjemkýň musela byť maternica opäť odstránená kvôli komplikáciám skôr, než bolo možné umelé oplodnenie.
Aby telo neodmietlo cudziu maternicu, musia ženy prehĺtať lieky, ktoré potláčajú imunitný systém - rovnako ako všetci ľudia žijúci s transplantovaným orgánom. Rozdiel oproti ostatným príjemcom orgánov: akonáhle sa ženy stali podľa želania matkami a nechcú žiadne ďalšie deti, môžu lekári maternicu opäť odstrániť. Potom možno vysadiť aj imunosupresíva. U jednej z deviatich pacientiek sa toto už stalo.
Nie každé tehotenstvo prebehlo bez komplikácií, dve ženy vyvinuli celkom nebezpečnú preeklampsiu* - ale oni mali obe len jednu obličku. Ale narodené deti sú všetky zdravé a ich matky sa majú taktiež dobre.
Postihnutých je mnoho žien
Brännström a jeho kolegovia plánujú v roku 2016 otvoriť centrum, kde európske pacientky, ktoré majú darkyňu, môžu podstúpiť procedúru. On odhaduje náklady na operáciu a následnú starostlivosť aspoň na 50 000 eur za pacientku.
V Nemecku žije, odhaduje Brännström, asi 15 000 žien vo veku 20 až 40 rokov, ktoré nemajú maternicu. Takže to nie je vzácny jav - aj keď určite nie všetky z nich by uvažovali o transplantácii.
Budúcnosť však nevidí lekár v dnešných metódach. On si myslí, že tie sú len medzistupňom, pokiaľ nie sme schopní vypestovať maternicu z buniek pacientiek.
Záver
Výhody transplantácie maternice sú zrejmé: neexistuje žiadne riziko pre darkyňu, nie je nutné žiadne potlačenie imunitného systému u pacientiek. Znie to neuveriteľne? Koniec koncov, už existuje niekoľko prístupov, ako vypestovať orgány. A ako ďaleko bola ešte pred prípadnou realitou pred niekoľkými rokmi aj predstava, že ženy po transplantácii maternice môžu priviesť na svet deti.
Vysvetlivka:
- Preeklampsia je komplikácia vyskytujúca sa najčastejšie v druhej polovici tehotenstva. Vyskytuje sa pomerne často, postihuje približne 5-7 % tehotenstiev. Je charakterizovaná nasledujúcimi hlavnými príznakmi: vysoký krvný tlak, nález bielkovín v moči a opuchy.
