Výhovorka o posune začiatku: Začnem behať zajtra.
Odôvodnenie: Večer po práci nemám chuť na šport. Som veľmi unavená. Najmä v zimnom období, kedy je tma. Mám veľmi zlé svedomie, ale nemôžem sa vzchopiť. Môj zámer behať presuniem radšej na zajtra, pred prácou. Ale potom naozaj.
Problém: Taktika „Urobím to zajtra” nefunguje. Na ranný beh by som musela o 6:30 hodín opustiť svoju teplú posteľ a vykročiť do zahmleného chladu. Navyše je tu môj najväčší nepriateľ: driemajúci budík.
Riešenie: Rozhodujúci nie je beh, ale príprava. Ranný beh vyjde, keď je človek nastavený na to, že bude slabý. Trik: oblečiem si svoje bežecké handry už večer predtým. Športová podprsenka, košeľa na beh a z nohavíc sa stane pyžama. Žiadny vtip. Druhý deň ráno musím iba vstať, vkĺznuť do ponožiek, topánok, bundy - a bežať.
Prečo to funguje? Pretože som už urobila prvý – a ako je známe najťažší – krok. Trčím už v svojich bežeckých handrách. Ráno moje telo intuitívne vie, čo príde. Nesťažuje sa. Ono to jednoducho spraví.
Výhovorka na počasie: Je príliš horúco, príliš chladno, príliš daždivo, príliš veterno...
Odôvodnenie: Podľa toho, aký adjektív som vyššie použila, prispôsobím zdôvodnenie. Záporné teploty sú škodlivé na priedušky. Úpal môže mať fatálne následky. Dážď podporuje prechladnutie, ktoré sa práve začína rysovať. Keby sa len počasie dalo uznať ako oficiálna choroba!
Problém: Počasie je tu vždy.
Riešenie: Vidieť typ počasia ako protivníka. Pekné počasie má rád každý. Ale čím chladnejšie a odpornejšie je vonku, tým lepšie. Mám rada športové preteky. Súboj. Namiesto žena proti žene, žena proti počasiu. Kedy inokedy máte pri behu priameho súpera? Boh počasia! Záveje a ľadový východný vietor – je to všetko, čo máš?!
Zababušená do šálu a syntetickej bundy cítim dobrodružstvo až hlboko do svojich zmrznutých prstov. Nebežím rýchlo. Ale som vonku. Vzdorujem prírode. Ja som víťazka v tomto dvojboji. To najlepšie príde nakoniec: horúca sprcha. Ten pocit, keď teplá voda rozmrazí zmrznuté svaly a koža pekne páli. Je to ako oslava víťaza - a ja som na najvyššom stupni. Beh má veľa čo do činenia s masochizmom.
Výhovorka na bolesti: Bolí ma koleno, chrbát, bedrá...
Odôvodnenie: Stále cítim niekde malé trhanie. Raz v kolene, raz v boku. Ihneď mám strach, že by to mohlo byť zlé zranenie. Teda radšej nebežím. Nebezpečenstvá z pretrénovania číhajú všade. Človek si nechce zničiť súťažnú formu nadmernou ambíciou.
Problém: Samozrejme existujú zranenia, pri ktorých by ste nemali športovať. A človek by to - ako je známe - nemal preháňať. Ale k pretrénovaniu patrí, že človek:
- vôbec
- po dlhšiu dobu
- pravidelne
- tvrdo
- príliš veľa
trénuje. Ak mám byť úprimná: to sa mi ešte nikdy nestalo.
Riešenie: Učiť sa porozumieť bolesti. Napríklad, keď ma moje pravé koleno bolí na vonkajšej strane, nie je to koleno samo o sebe, ale spojivové tkanivo v stehne, hovorí moja osteopatka. Malo by to byť vlastne voľné a mäkké. Ak človek veľa trénuje, stuhne – a koleno môže bolieť. Moje tajné cvičenie na uvoľnenie spojivového tkaniva: pritlačiť prstami bočne na stehno, takže koža sa stlačí. Kým palec leží pokojne, tlačím ostatné prsty do kože a masírujem pomaly od spodnej strany stehna po hornú stranu. Pozor: to pekelne bolí. Začneme vo výške zákolenia a masírujeme nahor až do boku. To uvoľňuje spojivové tkanivo a zabraňuje bolestiam pri behu.
Výhovorka chválenkára: Moje bežecké hodinky nie sú nabité.
Odôvodnenie: Moje GPS hodinky sú moja bežecká vizitka. Keď ich nosím, cítim sa dôležitá. S hodinkami má berú ako bežkyňu vážne, úplne nezávisle od toho, čo skutočne dokážem. Bez hodiniek sa cítim nahá.
Problém: Len zaznamenaný tréning pociťujem ako skutočný tréning. Aj keď bežím po tej istej ceste tým istým tempom.
Riešenie: Je možné bežať aj bez hodiniek. Je tu ešte totiž niekto, kto si ukladá, ako som trénovala. Volá sa telo. Aj keď nepíše všetko na Facebooku, ale pamätá si všetko: prebehnuté kilometre, rýchlosť, spálené kalórie. Ukladá moje údaje tak dobre, že na konci bežím ešte rýchlejšie. Tento jav sa nazýva tréningový efekt.
Nedávno som musela myslieť na svoje prvé preteky. V októbri 2013 som absolvovala v Amsterdame osem kilometrový beh. Predtým som bežala iba niekoľkokrát. Skutočne som ale netrénovala. Počas pretekov som nemala žiadne hodinky, ale jednoducho som bežala podľa citu. Na konci bol môj čas necelých 45 minút. Potom som začala behať s hodinkami. Čas z Amsterdamu som dokonca aj s tréningom nikdy nezopakovala. Som presvedčená, že ma hodinky pri behu brzdia. Neustále vidím, aká som práve pomalá. To je frustrujúce. Oveľa lepší sú priatelia, na ktorých sa môžem zavesiť. Oni ma ťahajú so sebou. Tak som naozaj rýchlejšia - a bez frustrácie.
Záver
Všetci dobre vieme, že beh upevňuje zdravie. Najťažšie je však začať, potom to už ide. Nehľadajme výhovorky, prečo práve dnes nemôžeme. Dôležitá je pravidelnosť a vytrvalosť!
Tip Vitariána
Vedeli ste, že iba 5 - 10 minút behu denne Vám dokáže predĺžiť život až o 3 roky?
