Povedzte „áno“ svojmu vlastnému bytiu
Potvrdenie znamená prijatie vašej vlastnej zázračnej komplexnosti. Znamená to povedať „áno“ svojmu vlastnému bytiu. Znamená to prijať svoju realitu ako duch v tele. V rámci vašej vlastnej komplexnosti máte právo povedať „nie“ niektorým situáciám, vyjadrovať svoje túžby, zverovať sa so svojimi pocitmi.
Ak to budete robiť, potom v úžasnom toku vašej večnej reality bude široký prúd lásky a kreativity, ktorý vás ponesie.
Potvrdenie vlastnej bytosti môže byť pre niekoho podobné tancu pod hviezdnym nebom, kde každý pohyb tela je oslavou existencie a každý dych potvrdením života. Prijať samého seba znamená akceptovať svoj jedinečný rytmus a naučiť sa tancom svojich pocitov, myšlienok a túžob.
Potvrdenie je prijatie seba vo svojej súčasnosti ako osoby, ktorou ste. V tomto prijatí možno nájdete vlastnosti, ktoré by ste radšej nemali, alebo návyky, ktoré vás rozčuľujú. Nesmiete očakávať, že budete „dokonalí“. Vaše predstavy o dokonalosti znamenajú stav naplnenia, za ktorým nie je žiadny budúci rast, a takýto stav proste neexistuje.
Kedysi v jednej dedine žil mudrc, ktorý každému, kto prišiel po rady, povedal: "Najprv nauč sa milovať samého seba." Obyvatelia dediny to vnímali ako záhadu. Ako môže milovanie seba viesť k lepšiemu životu? Nechápali, že skutočné prijatie a láska k samému sebe je základom pre schopnosť milovať iných a prežívať šťastný život.
Láska k samému sebe nie je o sebeckosti alebo narcizme. Je to o uznávaní a prijímaní vlastnej hodnoty a integrity, o pochopení, že ste cenným a neopakovateľným príspevkom k tkanivu vesmíru. Je to ako kvet, ktorý nehanbí za svoju farbu, vôňu ani tvar. On jednoducho kvitne, necháva svet, aby sa tešil z jeho krásy.
Miluj seba samého ako svojho blížneho
„Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Otočte to a povedzte, „Miluj seba samého ako svojho blížneho“, pretože často vidíte dobro v druhom a u seba ho ignorujete. Niektorí ľudia veria, že to, o čom uvažujú ako o pokore alebo skromnosti, je veľká prednosť a cnosť. Preto byť pyšný na seba im pripadá ako hriech a v tomto referenčnom rámci je skutočné seba-potvrdenie nemožné.
Pravá hrdosť na seba je milujúce uznanie svojej vlastnej integrity a hodnoty. Pravá pokora vychádza z tohto láskyplného pohľadu na seba a zo spoznania, že žijete v univerze, v ktorom všetky ostatné bytosti tiež vlastnia túto nepopierateľnú individualitu a seba-hodnotu.
Falošná pokora a "show" pomoci druhým
Nie je nič arogantnejšie než falošná pokora. Toto tvrdenie môže vyznieť paradoxne, ale skrýva v sebe hlbokú pravdu. Falošná pokora, často prezentovaná pod rúškom skromnosti, je v skutočnosti formou egocentrizmu, ktorá sa maskuje za pokoru. Ide o fenomén, s ktorým sa stretávame nielen v náboženských, ale aj v duchovných, akademických a dokonca aj sociálnych kruhoch. Má mnoho tvárí, ale všetky majú jedno spoločné – sú zavádzajúce.
Pozrime sa na príklad. Osoba, ktorá neustále zdôrazňuje, že "nesie Božiu moc, ale nevlastní žiadne osobné schopnosti," v skutočnosti skrýva svoje ego za zdanlivú pokoru. Tvrdí, že neprisudzuje žiadnu zásluhu sebe, len aby ju paradoxne získala v očiach iných. Ako môže byť niečo také považované za pokoru? Skutočná pokora nie je o odmietaní svojich schopností alebo hodnoty, ale o ich uznaní bez potreby vyvyšovať sa nad druhých.
Mnohí ľudia robia zo svojej pomoci druhým veľkú show, povzbudzujú ich, aby u nich hľadali oporu. Považujú to za bohumilé, cnostné počínanie. Namiesto toho však bránia druhým ľuďom, aby spoznali a využívali svoje silné stránky a schopnosti.
Pravá pokora je o prijatí svojho miesta vo svete bez potreby konštantného potvrdzovania od iných. Falošná pokora prichádza s potrebou uznania; žiada potlesk, aj keď tvrdí, že ho nechce. Príliš často sa stretávame s ľuďmi, ktorí sa prezentujú ako pokorní, ale v skutočnosti sú to len herci hrajúci na scéne verejnej mienky.
Raz som stretol človeka, ktorý sa predstavil ako duchovný hľadač. Svoju pokoru naznačoval slovami, no jeho činy hovorili inak. Bol sústredený výhradne na seba, a hoci tvrdil, že všetka sláva patrí vyšším silám, jeho oči neustále hľadali schválenie a obdiv. Pravá pokora je niečo úplne iné. Nie je to o slovách, ktoré vypustíme z úst, ale o postoji, ktorý zaujmeme voči svetu a ľuďom okolo nás.
Ako môžeme teda rozlíšiť pravú pokoru od falošnej?
Pravá pokora nás nevedie k potrebe neustále zdôrazňovať našu bezvýznamnosť alebo neustále zmierňovať naše úspechy. Namiesto toho nás vedie k autentickému sebauvedomeniu, ktoré prijíma vlastnú hodnotu bez potreby byť vždy v centre pozornosti. Pravá pokora nie je o popieraní vlastnej sily alebo schopností, je o ich uznávaní bez egocentrizmu.
Falošná pokora je ako kostým, ktorý si oblečieme, aby sme získali obdiv alebo sympatie. Avšak skutočná pokora nevyžaduje kostýmy. Je to stav bytia, ktoré nevyhľadáva potvrdenie svojej hodnoty zvonka, pretože ju nachádza vnútri.
V tomto kontexte je dôležité si uvedomiť, že sami seba nemôžeme pokladať za nevýznamné hrčky hliny, cez ktoré "preteká Božia moc". Naopak, sme manifestáciou tejto moci, sme súčasťou toho, čo je veľkolepé a výnimočné. Popieraním svojich schopností a hodnôt popierame hodnotu vyššieho celku, ktorého sme neoddeliteľnou súčasťou.
Na záver, falošná pokora je maskou, ktorá skrýva pravú tvár arogancie. Skutočná pokora je cestou k sebauvedomeniu, ktorá nevyžaduje zvonka uznanie pretože nájde svoju hodnotu vo vnútornom svete duše. Je to cesta, ktorá si nevyžaduje výslovné popieranie vlastných schopností, ale ich autentické prijatie bez potreby povyšovanie seba nad iných.
V sebaobetovaní nie je žiadna zásluha
Bez ohľadu na to, čo vám bolo povedaná, v sebaobetovaní nie je žiadna zásluha. Predovšetkým to vôbec nie je možné. Vaše "Ja" rastie a vyvíja sa. Sebaobetovanie zvyčajne znamená, že „bremeno“ samého seba hodíte na niekoho iného a urobíte z neho ich zodpovednosť.
Matka, ktorá povie dieťaťu, „Vzdala som sa kvôli tebe svojho života,“ hovorí nezmysel. Táto matka v zásade verí, bez ohľadu na to, čo hovorí, že nemala až tak veľa čoho sa vzdať, a že toto „vzdanie sa“ jej dalo život, ktorý chcela.
Dieťa, ktoré povie, „Vzdal(a) som sa svojho života kvôli svojim rodičom a venoval(a) som sa starostlivosti o nich,“ má na mysli, „Bál(a) som sa žiť svoj vlastný život a bál(a) som sa nechať ich žiť ich život. A tak ´vzdaním sa´ svojho života som získal(a) život, ktorý som chcel(a).“
Láska si nevyžaduje obete
Láska si skutočne nevyžaduje obete. Vyžaduje si uznanie a odvahu byť sebou, a zároveň ponechať ostatným ich priestor na to, aby boli sami sebou. Ako rieka, ktorá sa voľne vlieva krajinou, necháva za sebou stopy života a plodnosti, tak aj naša láska, keď je slobodná a neobetavá, obohacuje svet okolo nás.
Keď milujeme sami seba, nechávame svoje svetlo, aby svietilo na druhých. Nie je to o tom, byť lepší alebo horší, ale o prijatí vlastnej jedinečnosti a zdieľaní tejto jedinečnosti so svetom. Ako slnko, ktoré nerozlišuje, na koho svieti, tak aj naša láska by mala byť bezpodmienečná a rozsiahla.
Naučme sa teda milovať sami seba tak, že povieme „áno“ svojej jedinečnosti, „áno“ svojim chybám a „áno“ svojej nesmiernosti.
Ako hviezdy na nočnej oblohe, každý z nás má svoje miesto a svoje svetlo, ktoré môže osvetliť temnotu. Potvrdením seba samých otvárame dvere láske, ktorá je najväčšou silou vesmíru, silou, ktorá nás všetkých spája a dvíha nad naše obmedzenia.
Začnite deň s pozitívnou piesňou a tancom
Potvrdenie sa nachádza aj v spontánnom pohybe tela pri tanci. Mnohí pravidelní návštevníci kostola, ktorí sa považujú za veľmi zbožných, nechápu povahu lásky alebo potvrdenia ani do tej miery, ako niektorí pravidelní návštevníci nočných podnikov a diskoték, ktorí oslavujú svoje telá a tešia sa zo spontánnej transcendencie, keď si dovoľujú byť súčasťou pohybu svojej bytosti.
Robbie Williams v texte k pesničke "I love my life" dáva krásnu konfirmáciu životu. Spieva že sa dopúšťal chýb a že život má aj smutné chvíle. To mu ale nebráni milovať svoj život taký aký je. Zaspievajte a zatancujte si a oslavujte svoju jedinečnosť. A váš deň bude určite krajší.
