Všetci to poznáme a všetci sme to zažili, respektíve denno-denne zažívame. Mnohé naše sny a predstavy sa nie a nie splniť, zato naše strachy a zlé predtuchy áno. Prečo tomu tak je? Prečo sa strachom priťahované obavy napĺňajú skôr, ako tie pozitívne? Je to kvôli nášmu dnešného racionálnemu prístupu ku všetkému. Kvôli nášmu spôsobu myslenia, ktorý kalkuluje všetky možné príčiny, prečo sa niečo nemôže podariť, namiesto toho, aby nás smeroval k dosiahnutiu zámeru. Ktorý nás paralyzuje, pretože protichodné protirečivé názory a myšlienky spôsobujú, že dávame plyn a tlačíme na brzdu zároveň, niečo veľmi chceme, ale zároveň pochybujeme o možnosti splnenia našich predstáv a želaní. Vieme to ale zmeniť. A ak sa nám to podarí, tak všetko pôjde ľahko a bez námahy. Musíme však investovať trošku námahy na „preprogramovanie“ nášho myslenia a dosiahnutia harmónie medzi našim (potrebným) racionálnym myslením a našim príliš málo využívaným magickým myslením.
Racionálny prístup
Náš racionálny prístup k životu, tak ako sa praktizuje, je vysoko pesimistický, nesie so sebou svoje vlastné metódy a „riešenia“ problémov, vlastné prostriedky na dosahovanie cieľov a uspokojovanie túžob. Mnoho ľudí je tak ponorených do tohto prístupu k životu, že sa stávajú psychologicky slepými voči akémukoľvek inému druhu orientácie v živote.
Racionálny prístup samozrejme vyhovuje niektorým druhom ľudí viac ako iným, aj keď stále nesie svoje nevýhody. Žijeme v industrializovanej vedeckej spoločnosti, takže výhody a veľké nevýhody racionálneho prístupu sa objavujú všade a vidíme ich v sociálnom, aj politickom svete. Umelci akéhokoľvek druhu považujú takýto prístup za najmenej priateľský, pretože priamo odporuje obrovskej sile ľudskej tvorivosti v mnohých dôležitých oblastiach života.
Mnohí aj duchovne vyspelí ľudia sa upäto držia racionálneho prístupu v pomýlenom úsilí zachovať si to, čo považujú za vyvážený pohľad na svet a otvorenú myseľ. Zdá sa, že kvôli definíciám, ktoré sme sa naučili, existuje len jeden úzky druh racionality a že ak opustíme hranicu tejto úzkej definície, staneme sa iracionálnymi, fanatickými a šialenými.
Intelektuálne dokážeme pochopiť, že vlastné informácie intelektu nie sú všetky informácie, ktoré máme k dispozícii. Dokážeme si uvedomiť, že vlastné vedomosti predstavujú iba špičku ľadovca. Keď toto uvedomenie aplikujeme do svojho života, začneme si ďalej uvedomovať, že z praktického hľadiska, sme skutočne podporovaní väčším množstvom vedomostí, než si vedome uvedomujeme. Je ním magický, mimo zmyslový, spontánny prameň akcie, ktorý formuje našu existenciu.
Intelekt si potom môže uvedomiť, že nemusí byť úplne sám: všetko nemusí byť odôvodnené, dokonca ani pochopené. Racionálny prístup, trvá na tom, že najlepší spôsob, ako vyriešiť problém, je sústrediť sa naň, premietnuť jeho účinky do budúcnosti, premýšľať o jeho dôsledkoch, „pozerať sa na holé fakty“.
Intelekt
To vytvára atmosféru, v ktorej sa problém znásobuje. Intelekt sa sám o sebe – tak sa zdá – musí vysporiadať nielen s problémom dneška, ale aj s jeho dôsledkami v predpokladaných katastrofálnych zajtrajškoch. Táto dobre mienená koncentrácia, toto odhodlanie vyriešiť problém, tento racionálny prístup potom spôsobuje ešte hlbší pocit nedostatočnosti a nespokojnosti. Koncentrácia na problém prináša akési mechanické opakovanie, opakovaný typ hypnotického zamerania – začarovaný kruh.
Intelekt je brilantný, ale osamotený, je skutočne svojím spôsobom izolovaný v čase aj v priestore spôsobom, akým iné časti osobnosti nie sú. Keď je príliš vystresovaný, so všetkými zvyčajnými okolnosťami a zdôvodneniami, ktoré k tomu patria, môže sa skutočne stať vystrašeným, paranoidným, pretože nedokáže v skutočnosti vnímať udalosti, až kým už nastali.
Intelekt nevie čo bude zajtra, a keďže je príliš vystresovaný, jeho paranoidné sklony sa môžu obávať len toho najhoršieho.
Ľudia sa spoliehajú na to, že ich vláda bude realisticky definovať podmienky sveta, v ktorom žijú, že bude mať primeranú inteligenciu, aby vedela o aktivitách v cudzích krajinách, že bude udržiavať správnu komunikáciu s inými vládami a tak ďalej. V niektorých dôležitých ohľadoch je rozumová myseľ v tejto analógii ako vláda. Ak sú ľudia pri moci paranoidní, potom preceňujú nebezpečenstvo akejkoľvek danej svetovej situácie. Prehnane reagujú, alebo sa nadmerne mobilizujú, využívajúc neúmerné množstvo energie a času na obranu, a tým odoberajú energiu iným projektom. Uvažujúca myseľ koná rovnakým spôsobom, keď prevažujú paranoidné presvedčenia. Preto hovorí všetkým občanom - alebo bunkám tela - aby sa zmobilizovali k akcií, boli v strehu, obmedzili všetky činnosti, okrem nevyhnutných na obranu.
Keď je vláda paranoidná, začne dokonca obmedzovať slobodu svojich vlastných národov alebo kriminalizovať správanie, ktoré by v slobodných časoch bolo úplne prijateľné. To isté platí pre vedomú myseľ v tejto situácii. Ale ľudia sa môžu niekedy konečne aj vzbúriť, alebo urobia určité kroky, aby videli, že ich sloboda je obnovená, a tak bunky tela urobia presne to isté.
Intelekt je skvelý organizátor, takže, ak táto koncentrácia pokračuje, začne organizovať svoje vnímanie a skúsenosti podľa rovnakých línií a stereotypov. Ide o akýsi pomýlený pokus o nájdenie poriadku hľadaním iba tých údajov, ktoré sami so sebou súhlasia a ktoré si neodporujú. Zhromažďuje teda dôkazy, aby dokázal svoj názor, pretože racionálna myseľ, musí mať na všetko prijateľný dôvod.
Ľudský rozum je tiež inštinktívny. Každý človek začne v istom detskom veku premýšľať. Nemôžete si pomôcť, nedá sa nepoužívať svoj rozum. A intelekt opäť pôsobí magicky, spontánne, automaticky. Jeho najintenzívnejšie uvažovacie procesy vznikajú v dôsledku tohto prirodzeného magického pôsobenia.
Jedným z hlavných cieľov intelektu je poskytnúť nám vedomú voľbu vo svete pravdepodobností. Aby to intelekt urobil správne, znamená to, že na svojej úrovni urobí jasné, stručné rozhodnutia o záležitostiach, ktoré sa ho týkajú, a preto predloží svoj vlastný obraz reality, ktorý sa pridá k celému konštruktu. Na jednej strane nám hovoria, aby sme sa takmer úplne stotožnili so svojím intelektom. Na druhej strane nás naučili, že intelekt, „výkvet vedomia“, je krehký, zraniteľný doplnok – opäť výtvor náhody, bez zmyslu a bez opory – bez podpory, pretože veríme, že „pod ním“ ležia „primitívne, zvieracie, krvavé inštinkty“, proti ktorým musí rozum vynaložiť toľko sily, koľko má, aby ich ovládol alebo ovládal.
Iné celkom reálne, celkom fyzické dôkazy sú ignorované ako nepodstatné, príliš triviálne na to, aby sme sa nimi trápili alebo ich brali vážne, pretože nezapadajú do takzvaného racionálneho obrazu, ktorý sme si vytvorili.
Zmeňte bod zaostrenia. Zmeňte to, čo považujete za dôležité. Tým sa dostávame na začiatok magického prístupu k životu, to jest k riešeniu problémov.
Magický prístup
S tým je spojená myšlienka, že mágia, ako ju nazývame, odráža základnú časť našej prirodzenej mentálnej výbavy a našich schopností. Ale náš súčasný spôsob konania, naše zameranie sa na materiálne a intelektuálne „rozumné“ časti našej psychiky, vytvoril umelé rozdelenia, v ktorých sa mágia javí celkom „nerozumná“ alebo neskutočná, vhodná tak do cirkusu. V skutočnosti je naša potreba mágie veľmi reálnou, životne dôležitou a neoddeliteľnou súčasťou našej psychiky.
Nami chápaná myšlienka mágie, je teda nalepenou maskou, alebo vymyslenou verziou, nám vrodených jasnovideckých, telepatických a prekognitívnych schopností psychiky. Dovoľujeme, aby sa skreslené verzie týchto prirodzených, a každému vrodených atribútov javili ako mágia a zábava – čo nás zbavuje potreby brať ich vážne.
Magický prístup považuje za samozrejmosť, že ľudská bytosť je jednotné stvorenie, ktoré plní v prírode svoje ciele rovnako ako zvieratá, bez ohľadu na to, či sú tieto účely chápané alebo nie.
Magický prístup považuje za samozrejmosť, že každý jednotlivec má budúcnosť, seba samu napĺňajúcu, aj keď smrť môže byť zajtra.
Magický prístup považuje za samozrejmosť, že prostriedky na rozvoj sú v každom jednotlivcovi a že k naplneniu dôjde prirodzene a bez námahy.
Celkovo tento prístup v našom svete funguje. Ak by to tak nebolo, svet by už neexistoval. Ak by vždy malo dôjsť k najhoršiemu, (ako si to vedci určite myslia), tak ani evolúcia života by v týchto podmienkach nebola možná.
Magický prístup považuje za samozrejmosť, zjednodušene povedané, že život každého jednotlivca sa naplní, bude sa rozvíjať a dozrievať, že prostredie a jednotlivec sa k sebe jedinečne hodia a spolupracujú. Znie to veľmi jednoducho. Vo verbálnom vyjadrení sú to však presvedčenia každej bunky. Sú vryté do každého chromozómu, do každého atómu. Poskytujú zabudovanú vieru, ktorá preniká každým živým tvorom, každým slimákom, každým vlasom na našej hlave. Tieto zakorenené presvedčenia sú biologicky relevantné a poskytujú impulz pre celý rast a rozvoj.
Niektorí horolezci, keď sa ich spýtajú, prečo lezú na určitý vrchol, odpovedajú: „Pretože hora je na to, aby sa na ňu vyliezlo“ – takže prirodzený prístup, magický prístup, treba použiť, pretože existuje, a pretože predstavuje otvorenú bránu do sveta reality, ktorá je vždy prítomná, vždy na základe našich kultúr a skúseností. Mal by sa používať magický prístup, pretože predstavuje najharmonickejšiu metódu života.
Magický prístup nás uvedie do súladu s našimi vlastnými individuálnymi znalosťami vesmíru. Privedie nás do kontaktu s magickým pocitom seba samého, ktorý sme mali ako dieťa, a ktorý je nám známy na úrovniach, ktoré zvyčajne presahujú naše fyzické znalosti o nás samých. Je teda lepšie použiť tento prístup, pretože, ak ho uznávame a používame konkrétne, tak prospešne získame to, čo chceme. Je to spôsob života, ktorý automaticky zvyšuje všetky naše schopnosti a urýchľuje naše chápanie.
Štýly myslenia a vedecké videnie sveta
Vedecký svet sa stotožnil s pojmom „racionálneho myslenia“ do takej miery, že akýkoľvek iný druh myslenia sa automaticky javí ako iracionálny. Myslenie sa v tomto smere stalo príliš špecializované, predpojaté a nepružné.
Každý jedinec má svoj vlastný štýl myslenia: svojráznu, bohatú, individuálnu zmes špekulácií, fantázií, ideocentrických spôsobov využívania subjektívnych a objektívnych údajov. Veda však natoľko ovládla svet myslenia, že mnohé nuansy a oblasti, ktoré sa kedysi považovali za celkom „racionálne“, sa stali celkom neúctyhodnými. Veda sa snaží držať iba toho, čo môže dokázať. Nanešťastie má tendenciu vytvárať svetonázor, ktorý je potom založený iba na určitom ohraničenom materiáli.
Dopracovali sme sa k oddeleným disciplínam: biológia, psychológia, fyzika, matematika a tak ďalej, pričom každá má svoju vlastnú skupinu faktov, žiarlivo strážených, pričom každá poskytuje svoj vlastný svetonázor: svet videný cez biológiu, alebo realitu videnú cez oči sveta fyziky.
Neexistuje žiadna samostatná oblasť, ktorá by spájala všetky tieto informácie, alebo by aplikovala fakty jednej disciplíny na fakty inej disciplíny, takže celkovo veda so svojou značkou racionálneho myslenia, nemôže ponúknuť žiadne rovnomerné, sugestívne, hypotetické, komplexné myšlienky o tom, aká realita je.
Zdá sa, že každý jednotlivec je v skutočnosti izolovaný v určitých životne dôležitých ohľadoch – povedzme vzhľadom na svoje genetické dedičstvo a určité množstvo nešpecifikovanej (biologickej) energie, s ktorou môže poháňať svoje telesné mechanizmy. Zámer, účel alebo túžba v tomto svetonázore neexistujú.
Jedinec sa javí ako cudzinec vo svojom vlastnom prostredí, v ktorom musí bojovať o prežitie, nielen proti „nestarajúcim sa o neho“ silám bezprostredného prostredia, ale aj proti genetickému determinizmu. Musí bojovať proti vlastnému telu, prehnane zdôrazňovať jeho náchylnosť na zabudované defekty, choroby a takpovediac proti zabudovanej časovanej bombe, kedy bez varovania príde jeho koniec - smrť.
Veda nezdôrazňuje kooperatívne sily prírody. Baží sa v rozdieloch, špecifikáciách a kategóriách a je celkom slepá, voči jednotiacim silám, ktoré sú samozrejme reálne a skutočné. Túto jednotiacu silu je ľahké preniesť aj na človeka, pretože je fyzickou a zároveň magickou osobou zároveň.
„Polia vzájomnej prepojenosti“
Nejde len o to, že každý človek má svoj zdroj energie v „magickej“ dimenzii, z ktorej vychádza jeho celkový život, ale aj o to, že jeho vlastný súkromný zdroj je súčasťou tej istej energie, ktorá drží pokope celú planétu a jej obyvateľov a celkovú konštrukciu, ktorú nazývame vesmír.
Polia alebo „úrovne vzájomnej prepojenosti“ spájajú všetky druhy života, nepodporujú ho iba jedným systémom – biologickým alebo duchovným – ale v každom mysliteľnom bode jeho existencie. Dostanete toľko energie, koľko chcete.
„Nová“ energia je všade dostupná. Opäť neexistujú žiadne uzavreté systémy. Opäť platí, že prostredie je vedomé a živé. Medzi všetkými časťami vášho tela a všetkými časťami prostredia existuje neustála komunikácia a výmena energií.
Znamená to, že sa nemusíme spoliehať len na to, čo považujete za svoje súkromné osobné zdroje. „Naplnenie hodnôt“ je v zásade jednou z najdôležitejších charakteristík existencie, takže všetky „veci, akcie a udalosti“ konajú jednotlivo a spoločne spôsobmi, ktoré najlepšie zabezpečia celkové naplnenie celého konštruktu vesmíru.
Túžba a dosahovanie cieľov
Narodili ste sa, pretože ste sa chceli narodiť. Rastlina rastie z rovnakého dôvodu. Žijete však v inom referenčnom rámci ako rastlina: K dispozícii máte viac možností. S prírodou sa stretávate inak.
Náš intelekt nám má pomôcť pri výbere. Umožňuje nám vnímať určité pravdepodobnosti v rámci fyzického časového kontextu. Intelekt používame správne, keď je nám dovolené čo najjasnejšie vnímať fyzické podmienky. Potom môže robiť najprínosnejšie rozhodnutia o tom, aké ciele chceme dosiahnuť.
Tieto ciele sú zvyčajne konceptualizované túžby a akonáhle sa sformujú, pôsobia spôsobom ako magnety a čerpajú z týchto rozsiahlych „polí vzájomnej prepojenosti“ tie druhy podmienok, ktoré najlepšie vyhovujú ich splneniu.
Samotný intelekt nemôže dosiahnuť naplnenie týchto cieľov. Samotný intelekt nemôže spôsobiť ani len jeden pohyb tela. Musí počítať s tými ďalšími zručnosťami a vlastnosťami, ktoré naše telo skutočne uvádzajú do pohybu – s tou spontánnou súhrou vnútornej komplexnosti, to jest s usporiadanou mágiou.
Keď sa intelekt používa správne, myslí na cieľ a automaticky uvádza telo do pohybu smerom k nemu a automaticky prebúdza ďalšie úrovne komunikácie, ktoré sú mu neznáme, takže všetky sily spolupracujú na dosiahnutí zámeru.
Predstavme si hypotetický cieľ, ako náš zámer. Pri správnom použití si intelekt predstaví cieľ a imaginatívne ho potom dosiahne. Ak by to bol fyzický cieľ, napríklad terč, tak by osoba stála s lukom a šípom v ruke, myslela by len na zasiahnutie stredu terča, mentálne by sa naň sústredila, robila by možno nejaké naučené gestá a pohyby - správne postavenie tela - tak by magické vlastnosti tela fungovali a terč by bol trafený.
Keď sa však intelekt používa nesprávne, je to, ako keby intelekt cítil potrebu nejako podrobne spoznať a rozumieť fungovaniu tela, alebo osobne riadiť všetky tieto vnútorné komplexné procesy.
Keď platia mylné systémy viery a negativita, spojená s takzvaným racionálnym rozumom, potom je to, ako keby človek videl terč, ale namiesto toho, aby naň upriamil svoju pozornosť, sústredil sa na všetky rôzne spôsoby, ktorými by sa let jeho šípu mohol pokaziť: mohol by letieť doľava alebo doprava, ísť príliš ďaleko alebo nedostatočne ďaleko, zlomiť sa vo vzduchu, spadnúť z jeho ruky, alebo mnohými inými spôsobmi prekaziť jeho úmysel.
Človek v tomto prípade úplne presunul svoju pozornosť od cieľa. Do súčasnej udalosti premietol skôr obraz svojich obáv, než obraz svojho pôvodného zámeru.
Jeho telo, ktoré reaguje na mentálne obrazy a myšlienky, prináša činy a úkony, ktoré odzrkadľujú jeho zmätok. Inými slovami, magický prístup a takzvaný racionálny prístup sa majú určitým spôsobom kombinovať, aby sa dosiahli čo najlepšie výsledky.
Ľudia napríklad majú v úmysle zarobiť peniaze – alebo skôr ich mať. Sústreďujú sa na peniaze a čakajú, že sa peniaze budú priťahovať k nim, kvôli ich viere a sústredeniu sa. Mohli by napríklad urobiť „cvičenie bodu sily prítomného okamihu“. Môžu však tiež zmeniť zamestnanie, alebo ignorovať impulzy nájsť si inú prácu. Môžu prijať akékoľvek racionálne prístupy alebo sa naopak spoliehať sa iba na magický prístup. Ani toto samozrejme nebude fungovať.
Keď použijeme magický prístup, tak uvidíme, že dokonale splýva so zvyškom existencie, inšpiruje intelekt, inšpiruje fyzický pohyb – pretože aktivuje fyzikálne vlastnosti. Hlavným bodom, je však skutočnosť, že náš súkromný zdroj energie je časťou tohto väčšieho „poľa vzájomnej previazanosti“, v ktorej je naša bytosť bezpečne ukotvená.
Nie je to niečo, na dosiahnutie čoho sa musíme namáhať. Bolo to naše už pri narodení, bez námahy a nesie so sebou svoje vlastné emocionálne a intuitívne chápania, ktoré nás skutočne môžu podporovať počas celej našej fyzickej existencie. Ak to pochopíme, mnohé z našich strachov sa spoločne rozplynú.
Cvičenie bodu sily prítomného okamihu
Bod sily je tam, kde sa telo a hmota stretávajú s duchom.
Tento styčný bod stelesňuje činy a presvedčenia, ktoré sa rozhodneme čerpať zo všetkých našich predchádzajúcich bodov sily. Z našej súčasnej prítomnosti premietneme, či už v dobrom alebo v zlom, tieto voľby, plus akékoľvek nové, pre ktoré sa rozhodneme, a to do každého z prítomných okamihov, ktoré budeme vytvárať po zvyšok nášho života. Obsah našich projekcií má teda najvyššiu dôležitosť.
Aj päťminútovým cvičením, pri ktorom ticho sedíme a pozeráme sa okolo seba, si môžeme uvedomiť, že prítomnosť je bodom sily. V tomto cvičení si jemne pripomíname, že nie sme vydaní na milosť a nemilosť našim minulým presvedčeniam, pokiaľ si to nemyslíme. Máme úplnú slobodu pri vkladaní nových kreatívnych cieľov do našich cvičení „bodu sily“.
Nové kreatívne ciele, si vizuálne predstavíme a spojíme ich ešte s emóciou pocitu, že sme ich už dosiahli. Môžeme si aj „požičať“ emóciu zo zážitku, kedy sme boli „jeden so svetom“ a kedy sme prežívali čistý, úplný pocit šťastia, nezakaleného žiadnou nedokonalosťou. Zotrváme v tejto predstave spojenej s emóciou tak dlho, ako je nám to príjemné. Nezáleží na dĺžke, ale na intenzite prežívania. Kopírujeme predstavu do našich buniek, do našich chromozómov, do nášho mozgu. Pre nich želaný stav už nastal, a budú sa správať tak, akoby sme tento stav dosiahli, až kým ho nedosiahneme.
Potom sa uvoľníme, aby sme našim novým predstavám a želaniam dali čas začať v nás pracovať. Na záver urobíme jednoduché gesto alebo rituál na príklad silné ohm, ktoré je v súlade s našimi túžbami do budúcnosti.
Cvičenie pravidelne, napríklad raz denne alebo týždenne opakujeme – ale ľahko, bez tlaku, s istotou, že robíme dobre. Predovšetkým -nekontrolujeme žiarlivo plnenie našich túžieb. Sme oddaný a veríme že sa splnia. Dôverujeme mágii kozmu, že urobí všetko nevyhnutné, na dosiahnutie a zmaterializovanie našej túžby. Možno sme už aj zabudli na naše želanie, a vtedy nastane. Bez účasti nášho pochybujúceho racionálneho intelektu.
Jediný spôsob ako sa tam dostať, je tam byť!
Zdroj: Jane Roberts - The Magical Approach - A Seth Book
