Prekyslenie organizmu

1. Čo je vlastne to mysteriózne prekyslenie?

Už vôbec samotná definícia prekyslenia organizmu je ošemetná. Rôzne webové fóra a články, ktorých odbornosť nie je zaručená, definíciu obyčajne neponúkajú. Hovoria len o znížení pH „v organizme“.

Samotné pH je definované ako „záporný dekadický logaritmus aktivity oxónových katiónov“, zjednodušenie je to koncentrácia iónov vodíka (H⁺) v roztoku, pričom čím vyššia koncentrácia iónov vodíka, tým nižšie pH. Základná otázka teda znie, akého roztoku sa týka to nízke pH pri prekyslení organizmu?

Voda tvorí asi 53% hmotnosti tela dospelého človeka a 2/3 z nej sú vo vnútri buniek. Bunky sú však obalené membránou, ktorá aktívne pustí dnu len to, čo sa bunke hodí (až na pár výnimiek, taký alkohol sa do buniek dostáva bez pozvánky). Regulácia pH v bunke je tak perfektná, až niektorí vedci predpokladajú, že prípadné menšie zmeny robí bunka schválne a využíva ich na signalizáciu.

Bunka bez schopnosti udržovať svoje vnútorné prostredie zomiera, takže neželané prekyslenie vnútra buniek by sme neprežili. Prekyslenie je teda zjavne záležitosťou mimobunkovej tekutiny, teda krvi, tráviacich štiav, tekutiny v tkanivách, moču a podobne.

2. Ovplyvňuje strava pH krvi?

Tekutina v tkanivách odráža zloženie krvi a tá má pH medzi 7,35 – 7,45 (obyčajne okolo 7,4). Krv má zároveň excelentné kompenzačné mechanizmy, aby toto pH udržala. Tie sú zjednodušene založené na vzťahu:

H⁺ + HCO₃^- ↔ H₂CO₃ ↔H₂O + CO₂

Telo vie z kyslých H⁺ iónov spraviť vodu a oxid uhličitý. Vodu vymočíme, oxid uhličitý vydýchame a máme vybavené. Tento systém je samozrejme komplikovanejší, keďže sa doň významne zapájajú mnohé iné ióny (sodík, vápnik, draslík, fosfáty, bielkoviny...) a tiež enzýmy. Regulácia pH krvi je evolúciou vyšperkovaná do takej dokonalosti, že strava nemá šancu ju významne ovplyvniť, čo preukázali vo viacerých pokusoch.

Výrazná zmena pH krvi nie je žiadna „sranda“, ale príznak vážnej choroby ako napríklad zlyhania obličiek alebo neliečenej cukrovky a pri zmene pH krvi približne o 0,3 si môžu patológovia začať brúsiť nože.

3. A čo úloha tráviacich štiav?

V žalúdku je pH 1,35 – 3,5, no to je neutralizované šťavami z podžalúdkovej žľazy s pH 8,8. A tu sa natíska logická otázka – ak nemá podžalúdková žľaza problém s pH 1,35 žalúdočnej kyseliny, prečo by mala mať problém s jablkom s pH 3,6? Samozrejme, že nemá.

Pri hypotéze o prekyslení organizmu nejde o pH potraviny samotnej, ale o pH, ktoré vyvolá v organizme. Takže napríklad taký čerstvý pomarančový džús patrí medzi „zásadité“ potraviny, hoci je v skutočnosti kyslý (budem používať úvodzovky, aby som to odlíšila).

Akú reakciu vyvolá nejaká potravina v organizme sa dá odhadnúť buď pomocou tzv. „acid ash“ (kyslý popol) alebo výpočtom. Pri prvom spôsobe sa potravina spáli, čím sa má simulovať metabolizmus, a potom sa určí pH popola. Pri druhom spôsobe sa analyzujú jednotlivé molekuly a ióny v potravine a následne sa pomocou tzv. Remerovej rovnice určí „kyslosť“.

Neviem ako vám, ale mne ani jedna z metód neznie veľmi exaktne. Potraviny predsa nie sú robené podľa šablóny v syntetizátore, a tak každé jablko môže mať iné zloženie minerálov podľa pôdy, v ktorej rástla jabloň (dôležité pre Remerovu rovnicu). A tiež metabolizmus každého človeka je nielen individuálny, ale aj komplikovanejší než obyčajný oheň alebo zjednodušené matematické kalkulácie.

„Zásaditá“ diéta sa zjavne ťažko definuje a dopomáha tak zmätku v celej hypotéze. Výsledkom sú rôzne tabuľky so zoznamami „kyslých“ či „zásaditých“ potravín, ktoré si mnohokrát odporujú. Napríklad taký biely cukor zaraďujú raz na jednu a potom na druhú stranu, tak si vyberte.

4. Ktoré pH to teda tie „kyslé“ potraviny ovplyvňujú?

Krv, bunková tekutina či tráviace šťavy to nie sú, to už sme si ujasnili. Pohľad do tabuliek ukáže, že jedinou tekutinou, ktorá má veľký rozsah normálneho pH je moč (4,6 – 8). Žeby šlo teda iba o pH moču?

Z historického hľadiska sa v súvislosti s prekyslením organizmu často skloňuje meno Claude Bernard (1813-1878), ktorý opísal pokus, kedy králiky nakŕmil hovädzím  mäsom a zistil, že majú kyslý moč, zatiaľ čo králiky na bylinách mali moč zásaditý. Takže strava vie dokázateľne výrazne ovplyvniť pH moču. Máme relevantný dôkaz o vplyvu stravy na nejakú tekutinu v organizme, prekyslenie funguje, lenže...

... lenže úloha obličiek v udržovaní pH je práve vylučovanie nadbytočných kyselín močom.

Je teda samotné pH moču dôležité? Nie. Teda jedine, žeby malo mať vplyv na glazúru záchoda. pH moču len odzrkadľuje zapojenie kompenzačných mechanizmov do praxe a tak je podľa všetkých článkov, ktoré sa mi dostali do rúk, z vedeckého hľadiska dôležitá iná otázka:

5. Netrpí organizmus, ak musí dlhodobo niečo kompenzovať?

Odpoveďou na túto otázku je veľa rôznych výskumov, ale vyzerá to tak, že k jednoznačnej odpovedi sa vedci ešte neprepracovali. Holt, tak už to vo vede chodí. Tým je odlišná od pseudovedy, ktorá sa tvári, že má odpovede na všetko.

V odborných kruhoch sa asi najviac diskutuje o zvýšenom vyplavovaní vápnika, ktoré sa pozoruje pri nižšom pH moču. Diskutuje sa o ňom kvôli domnienke, že tento vápnik sa vyplavuje z kostí práve za účelom regulácie pH. Ak je táto domnienka správna, tak napríklad strava bohatá na bielkoviny, ktorá je „kyslá“, môže spôsobovať osteoporózu (rednutie kostí).

Táto hypotéza má však jeden problém - viaceré pokusy a epidemiologické štúdie dokázali pravý opak.

Strava bohatá na živočíšne bielkoviny je preukázateľne jeden z faktorov pôsobiacim preventívne proti osteoporóze, hoci je pri nej v moči viac vápnika než pri „zásaditej“ strave. Odkiaľ ten vápnik telo berie, sa zatiaľ presne nestanovilo, ale kosti to celkom zjavne nie sú. Navyše dakto vypočítal, že ak by malo telo naozaj používať vápnik z kostí na kompenzovanie roky trvajúceho prekyslenia, tak za cca 18 rokov by boli kosti celkom bez vápnika. To znamená, že ak by bola „kyslá“ strava takým veľkým problémom, ako nás niektorí strašia, asi by sa v našich končinách len málokto dožil staroby.

„Kyslá“ strava sa však dáva do súvislosti aj s inými chorobami. Skloňujú sa obličkové kamene (opäť vápnik v moči), ubúdanie svalstva a bolesti chrbta vo vyššom veku. V iných štúdiách sa zasa venovali významu pH pri chemoterapii a zistili, že niektoré liečivá lepšie fungujú pri zásaditejšom pH a iné pri kyslejšom. Týchto štúdií však zatiaľ nebolo veľmi veľa a zdá sa, že zatiaľ viac otázok otvorili, než zodpovedali.

Takže záverom:

Hypotéza (zdôrazňujem slovo hypotéza) o priaznivých účinkoch „zásaditej“ diéty sa stále skúma. Niektoré jej dogmy už boli vyvrátené, iné možno budúce výskumy potvrdia a možno vyvrátia. No ani jeden seriózny výskum zatiaľ nedokázal, žeby jej prísne dodržovanie niečomu prospievalo. Naopak viaceré štúdie ukázali, že napríklad v prípade osteoporózy môže byť škodlivá.

Tí, čo sa tvária, že "zásaditá" diéta je priam magický liek na všetky choroby, tak robia bez dôkazu, často celkom ignorujú alebo zrejme nevedomky prekrúcajú dokázateľné a zmerateľné fakty. Z prekyslenia organizmu sa tak stáva priam moderné náboženstvo – kto mu verí, relevantné dôkazy nepotrebuje.

Ako sa teda stravovať? Za „kyslé“ potraviny sa považujú predovšetkým bielkoviny a pšeničné výrobky, zatiaľ čo za „zásadité“ sa berú zelenina a ovocie. Ak opomenieme prehnané snahy o alkalizáciu moču všelijakými roztokmi z lekárne a radikálne obmedzenie stravy len na niektoré potraviny, tak pridať do nášho jedálnička zeleninu a ovocie a zredukovať podiel bielkovín odporúčajú dietológovia už celé roky. A to aj bez strašenia s hypotézou o prekyslení organizmu.