24. november je výročím v dvoch ohľadoch. V roku 1974 našiel v tento deň Donald Johanson, americký paleoantropológ, v etiópskom Hadare hromadu malých kostí. Zo 47 z nich dal dohromady čiastočnú kostru jednej asi jeden meter vysokej ženy, ktorú pokrstil na „Lucy“. Začiatkom roka 2015 vybrali z kostry jednu kosť, pretože sa ukázala byť fragmentom paviána. Niečo také sa môže stať, ony sú si veľmi podobné.
Čo zostalo z Lucy: 46 kostí a fragmentov je na poli paleoantropológie veľké množstvo
Google využil „41 rokov Lucy“ ako príležitosť tejto najslávnejšej predstaviteľke australopitekov dožičiť „doodle“ (čmáranicu). Vyhľadávací strojník tak poskytol strmú prihrávku na celý rad článkov, v ktorých sa Lucy oslavuje ešte raz ako „predchodkyňa“, „opičia dáma“ alebo „ľudoop“. Človek sa tu rád tematizuje ako „potomok“ opice a Lucy ako chýbajúci článok medzi týmito dvoma.
Čo ukazuje predovšetkým jedno: že učenie o evolučnej teórii až dodnes nebolo pochopené. Túto publikoval Darwin ostatne tiež 24. novembra. V roku 1859 vyšla publikácia „O pôvode druhov“, zásadné dielo jeho evolučnej teórie. Toto dielo vybuchlo vtedy ako bomba: Darwin ním spochybnil dogmu o „stálosti druhov“ – a tým aj základný princíp božského stvorenia a poriadku. V roku 1871 nasledovala kniha „Pôvod človeka a pohlavný výber“, kniha o pôvode človeka.
V druhej knihe odvodil tiež pôvod človeka od predka, „nižšieho pôvodu“. Že mal na mysli opicu, urobil len nepriamo a neznesiteľne trápne jasne: stranu za stranou za stranou sa neurčito porovnávajúco vykrúcal, len aby si čitateľ uvedomil, že opice nakoniec sú nám nejako podobnejšie ako - povedzme - netopiere?
Ale Darwin, vždy zatĺkač, keď sa to stávalo horúcim, dobre poznal svojich súčasníkov. Ak kniha O pôvode druhov sa postarala o vášnivé debaty vo vzdelaných kruhoch, zapôsobila kniha Pôvod človeka a pohlavný výber, ako by vhodil kravský hnoj do ventilátora – lietala špina, a nie málo z nej zostalo visieť na Darwinovi.
Človek, príbuzný opice? Smiešne, mysleli si súčasníci na konci 19. storočia. Bola to náboženská svätokrádež, detronizácia, urobiť zo seba nižšiu bytosť. Akoby sa človek znehodnotil, keď nazveme jeho miesto v prírode. Noviny pretekali Darwinovými karikatúrami a na mnohých bol bohato zarastený nielen okolo brady.
Ešte stále sme to neprehltli: My sme opice
Žartovné na tom je, že to všetko sa zdá byť aj mnohým súčasníkom ťažkým. Stále predstierame, ako keby sme boli úplne oddelení od zvyšku života. Pritom sú biológovia dnes múdrejší a ďalej rozvíjajú Darwinov prístup. Pre nich sú druhy nie osamotené. Sumarizujú ich podľa blízkosti príbuzenstva s inými druhmi do skupín. Prehrajme si to raz na základe človeka:
- Náš druh je Homo sapiens.
- Sme súčasťou rodu Homo. Tak ako naši najbližší príbuzní, z ktorých niektorí mohli byť bratrancami iných predkov: Homo neanderthalensis, habilis, erectus.
- S nimi patríme k tribusu (kmeň) Hominini, rovnako ako Australopithecus („Lucy“) alebo Paranthropus.
- S nimi patríme k podčeľadi Homininae ako šimpanzy, gorily a orangutany.
- S nimi patríme k rodine veľkých ľudoopov.
- A ako takí k radu primátov.
Kto to chce vedieť ešte podrobnejšie: vy a ja, sme primáty so suchým nosom.
My nepochádza od nich, my patríme k nim – tak ako opice, ktoré rovnako ako my tvoria na tejto úrovni svoju vlastnú podtriedu. Ak to tak chceme, sú ony synovci našej prapra-sesternice.
A Lucy? Patrí k nášmu oveľa bližšiemu príbuzenstvu. Čo ona v žiadnom prípade nebola: chýbajúce spojenie s nami. Australopithecines sedia v našom mnohokmeňovom rodostrome na staršom konári ako my – i keď vyklíčili z tej istej vetvy. Cesty Australopithecusa a Homo sa rozišli, tak ako predtým sa oddelila naša spoločná vetva od tej šimpanzovej.
To všetko spoznať, nás neznehodnocuje, naopak. Archaické, náboženské oddelenie človeka od prírody bolo ideologickým ospravedlnením pre akékoľvek jej drancovanie. „Podmaňte si Zem...“
Záver
Pochopiť existenciu ľudskej bytosti ako „miesto“ v prírode, otvára človeku horizonty a núti nás uvedomiť si, že devastačné hospodárenie znamená ohrozenie samého seba. Ak pochopíme, že sme primáty, urobí to z nás lepších ľudí.
Tip Vitariána
Victoria Boutenko sa pri skúmaní ľudskej stravy dopracovala k tomu, že so šimpanzmi máme spoločných 99,4% génov. Na základe svojich výskumov napísala o strave niekoľko kníh, napríklad Zelená pre život a 12 krokov k surovej strave.
Vysvetlivky:
Primáty (po lat. Primates) sú rad cicavcov, do ktorého patria okrem iného všetky lemury, opice a ľudoopice, vrátane človeka.
Primáty so suchým nosom (slovenský výraz je celistvonosoblížne) sú podrad z radov primátov. Vyznačujú sa tým, že majú suché nosy (podobne ako človek), na rozdiel od opačného podradu členitonosoblížne, ktorého predstavitelia majú vlhké nosy (podobne ako psy). Pre túto svoju vlastnosť sa tento podrad napríklad v angličtine a nemčine označuje ako suchonosé opi
