Od nepamäti je človek považovaný za egoistu. V električke zostáva sedieť, hoci nastúpila tehotná žena. Pri týždennom nákupe v supermarkete nenechá starú dámu, ktorá si chce len uplatniť svoj zálohový bon, postaviť sa pred neho. Žobrákovi, ktorý si večer pýta jedlo, odopiera zvyšný sendvič z bufetu. Človek nakoniec myslí len na svoj prospech. Táto predstava dominovala po celé roky obrazu človeka. Ona je ale nesprávna. Štúdie preukazujú teraz opak. Človek je od prírody empatický. A nielen človek, aj u niektorých zvierat predpokladajú vedci, že majú schopnosť konať nezištne.
Ešte v 1960-tych rokoch vedci predpokladali, že u ľudí vôbec neexistuje žiadna skutočná nezištnosť. Preskúmané to nebolo. Americký psychológ Daniel Batson upodozrieval svojich výskumníckych kolegov z predsudkov a rozhodol sa preskúmať empatiu vedecky. S empatiou sa označuje schopnosť, vcítiť sa do pocitov druhých ľudí. Empatia je prvým krokom ako rozpoznať potreby druhých a nakoniec sa správať nezištne.
Daniel Batson nechal probantov v experimente sledovať, ako boli jednej žene dávané bolestivé elektrické šoky. V skutočnosti bola žena herečka a nedostávala žiadne skutočné elektrické šoky, čo ale diváci nevedeli. Psychológ položil probantom otázku, či chcú zaujať miesto ženy alebo odísť. Samozrejme to nebolo v záujme divákov, aby sami dostávali elektrické šoky. Ale oni tiež nechceli, aby žena aj naďalej trpela. Mnohí probanti sa rozhodli, že ju vymenia. Batson bol ohromený.
V skutočnosti empatia funguje na celom svete. Americký psychológ Paul Eckmann zistil, že ľudia vedia rozpoznať sedem emócií na výraze tváre iných ľudí bez ohľadu na ich pôvod a kultúru: zlosť, strach, prekvapenie, pohŕdanie, radosť, znechutenie a smútok. Ak je schopnosť vcítiť sa do druhých univerzálna, musí mať svoj pôvod v biológii.
Už deti sú empatické
Aby výskumníci vyšetrili tento problém presnejšie, pozorovali správanie sa detí. Konečne sa musia schopnosti, ktoré sú biologicky vytvorené, prejaviť zavčasu. V detskom laboratóriu na Univerzite v Yale pozorovali Karen Wynn a Paul Bloom malé deti vo veku 18 mesiacov. Ukázali im bábkové divadlo: mačka sa pokúsila otvoriť krabicu. Pes s modrým tričkom jej pritom pomáhal. Pes so žltým tričkom opäť zavrel krabicu. Potom ukázali deťom oboch psov. Mali si jedného vybrať. Štyria z piatich probantov si vybrali empatického psa. Dokonca aj malé deti už spoznali empatické správanie - a uprednostnili ho u iných.
Podobné pozorovania urobili psychológ Felix Warneken a jeho kolegovia z Inštitútu Maxa Plancka. Oni robili pokusy s deťmi z rôznych sociálnych vrstiev. Warneken vešal uteráky na šnúru so štipcami na bielizeň. Deti sa prizerali. Warneken nechal zámerne spadnúť jeden štipec. Väčšina detí rozpoznala problém, utekali tam, zdvihli ho a dali mu ho späť. Nezáležalo na tom, či na ne niekto pozeral alebo či sa práve hrali.
Ale je empatia teda vlastnosť, ktorú sa naučíme skoro, alebo sa vyvíjala v priebehu evolúcie a je v človeku uložená? Ak chceme odpovedať na túto otázku, môžu nám poradiť výskumy na opiciach. „Ak ukážu rovnaké správanie, potom je pravdepodobné, že aj naši spoloční predkovia pred päť až sedem miliónmi rokov už túto vlastnosť mali,“ vysvetľuje Warneken.
Súcit je vrodený
Frans de Waal, zoológ na Emory University v Spojených štátoch, skúma od 1970-tych rokov správanie šimpanzov. Pozoroval zvieratá napríklad pritom, ako sa vzájomne utešovali po jednom prehratom boji. V početných experimentoch tiež skúmal schopnosť empatie u iných zvierat. Ak ukázal šimpanzom fotografie iných zívajúcich šimpanzov, tak zívali jeho probanti taktiež.
Keď si mali šimpanzy vybrať z krabice s malými červenými a zelenými nádobami s potravou, tak ony mysleli bez zištnosti na blaho svojich druhov: ak vybrali červenú, tak dostali krmivo iba ony samy. Pokiaľ si zvolili zelenú, dostali druhovia v susednej klietke tiež niečo. Opice, ktoré vyberali nádoby, boli samé vždy odmenené. Vo väčšine prípadov vybrali zelenú, a tak zásobili aj druhých.
Frans de Waal si položil otázku, či snáď aj iné cicavce sú schopné empatie. S tímom výskumníkov na Emory University skúmal správanie sa prériových hrabošov. Zistil, že aj ony reagujú empaticky. Ak sa má druh zle, pokúša sa ho prériový hraboš utešiť svojimi dotykmi. Pritom sa u trpiacej myši uvoľňuje vzťahový hormón oxytocín, myš sa má lepšie. Tento hormón hrá dôležitú úlohu vo vzťahu medzi matkou a dieťaťom, rovnako ako aj u iných sociálnych väzieb. Neurotransmiter pôsobí u myší v rovnakej oblasti mozgu ako u ľudí a stará sa zrejme o empatické správanie.
Členom ich vlastnej rodiny preukazovali prériové hraboše najväčšie empatie. Najmenej empaticky ony reagovali na zvieratá príbuzného druhu plachých lúčnych hrabošov.
Všetky cicavce by mohli byť empatické
Vďaka tejto štúdii výskumníci mohli prvýkrát ukázať, že aj hlodavce ukazujú súcit s ostatnými jedincami svojho druhu. Dalo by sa predpokladať, že všetky cicavce sú schopné nesebeckého správania. Konečne u všetkých pôsobí hormón oxytocín. „Výskumníci sa vždy zdráhali pripisovať zvieratám empatiu. Často podozrievali sebecké motívy. Toto vysvetlenie nikdy dobre nefungovalo pre upokojujúce správanie,“ hovorí Frans de Waal.
Keď sa teda zvieratá a ľudia rodia s empatiou, nemal by byť potom svet priateľským miestom - bez ignorancie a bezohľadnosti? Nie nevyhnutne. Ľudia konečne nie sú voči každému človeku súcitní. Napríklad, zatiaľ čo futbaloví fanúšikovia sú empatickí s prívržencami rovnakého tímu, radujú sa, keď sa protivníkovmu tímu nedarí. Aj to preukázali štúdie. Ľudia rozdeľujú svet na „my“ a „tí druhí“. K tomu využívajú najmenšie poukazy na spoločné znaky pre zatriedenie – ako napr. príslušnosť k futbalovému klubu.
Avšak, svet by bol lepším miestom, keby sme boli všetci trochu súcitiaci. To si myslí aj Frans de Waal: Schopnosť spolupráce, nie konkurencieschopnosť je kľúčom k úspechu evolúcie!
Záver
Je potešiteľné, že empatia je biologická vlastnosť u všetkých cicavcov, teda aj u človeka. Nebráňme sa jej – sme predsa ľudia!
Tip Vitariána
Nebráňme sa ani súcitu k zvieratám, oni predsa tiež majú city.
