Ľadová revolúcia sa začala

18 pokusných králikov

Sporo oblečení mladí muži ležia na zemi a hľadia smerom na nebo so slnečnými okuliarmi na hlave a rukami založenými za hlavou. Vízia dokonalej idylky opaľovania sa na pláži, čo poviete? Realita je však iná, než by ste čakali. Žiadna piňakoláda ani nohy zaborené v teplom piesku. Týchto 18 mužov má síce oblečené plavky, ale ležia na bielom studenom snehu v horách v Poľsku a sú tu spolu s „ľadovým mužom”.

Wim Hof, holandský odvážlivec známy aj pod prezývkou „ľadový muž”, ktorý je držiteľom početných svetových rekordov za odolávanie extrémnemu chladu, sa zhlboka nadychuje a vedie pri cvičeniach skupinu niekoľkých mladých mužov. Extrémny chlad ich učil zvládať viac ako štyri dni. Počas jeho prísneho režimu sa každý deň plávalo v ľadovej vode a zdolávali sa zasnežené hory iba v šortkách. Hof sebavedome tvrdil, že vystavovanie sa chladu v kombinácii s meditačnými a dychovými cvičeniami umožní mužom odvrátiť prípadné choroby.

Matthijas Kox je odborným asistentom na katedre urgentnej medicíny na Univerzite Radboud v Holandsku. Po prvý raz stretol Hofa v roku 2010, keď navštívil iné laboratórium na univerzite.

Tím na oddelení fyziológie vtedy meral Hofovu schopnosť regulovať svoju vnútornú teplotu, zatiaľ čo stál ponorený v ľadovom kúpeli. Vedci boli prekvapení, že sa Hofova teplota zvyšovala a nie znižovala, a že sa jeho metabolizmus dokonca zrýchľoval. Keď stál ponorený v ľade a rozprával sa s výskumníkmi, spomenul, že dokáže vedome potláčať svoj autonómny nervový systém a imunitu. Bolo to ozaj odvážne tvrdenie.

Autonómny nervový systém riadi telesné funkcie tak, že ľudia nemôžu vedome kontrolovať tlkot srdca ani krvný tlak. Imunitný systém je pozoruhodný obranný systém, ktorý nás ochraňuje pred infekciami, a ktorý bol dlho považovaný za autonómny, teda vedome neovplyvniteľný. Ale Hof už niekoľkokrát ukázal, že je schopný aj nemožného.

Vedci, ktorí Hofa testovali na oddelení fyziológie mu povedali, že radboudský univerzitný profesor Peter Pickkers vie, ako odmerať človeku imunitnú reakciu. Hofa to nadchlo, nezaváhal ani na chvíľu a už si podával ruku s Pickkersom u neho v kancelárii so slovami: „Viem si regulovať imunitný systém a počul som, že vy takúto schopnosť dokážete zmerať. Skúsite to?”

Hormonálne zmeny

Pickkers bol spočiatku voči Hofovmu tvrdeniu skeptický a zaváňalo mu pseudovedou. Pozrel si online videá s Hofovými husárskymi kúskami a iba neveriacky krútil hlavou.

„Bolo tam množstvo vecí, o ktorých som ani len netušil, že sú možné. Veci, ktoré by som predčasom považoval za nereálne. Myslel by som si, že zabehnúť polmaratón bosý v snehu je nonsens,” vraví Pickkers, „ale on to dokázal.”

Pickkers navrhol svojmu doktorandovi Koxovi, aby urobili testy a zistili, ako jeho mozog a imunitný systém spolupracujú. Pickkers a Kox dlhšie zvažovali, či do toho ísť, ale napokon dali Hofovi šancu dokázať im svoje tvrdenie. Plánovali sa však držať prísnych princípov vedeckého procesu. „Viete si predstaviť reakcie niektorých ľudí, ako sa nám čudovali, že s týmto chlapíkom spolupracujeme,” hovorí Kox, „takže sme sa to snažili zvládnuť s čo najväčšou vážnosťou a precíznym spôsobom bez spochybnenia vedeckej integrity projektu.”

Hof tvrdil, že režim vedomej kontroly nad imunitným systémom pozostáva z troch častí:

1. Vystavenie sa chladu,
2. Meditácie,
3. Dychové cvičenia. 

Vedci testovali Hofovu krv pred a po 80-minútovom ľadovom kúpeli, zatiaľ čo Hof vykonával dychové a meditačné cviky. Vždy, keď mu vedci odobrali krv, išli do laboratória a vystavili bunky jeho krvi molekulám endotoxínu (látke prítomnej v bunkových stenách baktérií, ktorá spúšťa imunitnú reakciu v ľudskom tele). Po procedúre ľadového kúpeľa, dychových cvičení a meditácii dokázali Hofove bunky potlačiť imunitnú reakciu a hladina proteínov spájaných s aktiváciou imunitného systému bola v porovnaní s podobnými bunkami pred procedúrou omnoho nižšia. Príčina tejto potlačenej imunitnej reakcie bola nejasná, ale vedci sa domnievali, že sa spolupodieľali aj hormóny, ktoré sa vylučujú pri stresových situáciách. Hormóny sú signalizujúce molekuly, ktoré povedia iným bunkám, ako sa správať a čo urobiť v konkrétnych situáciách alebo v určitých momentoch v živote jedinca.

Hormóny produkujú špeciálne sekrečné bunky endokrinného systému. Tieto sekrečné bunky sú často zoskupené vo viacerých orgánoch pod spoločným názvom endokrinné žľazy. Najdôležitejšie endokrinné žľazy sú porozmiestňované po celom ľudskom tele. Oproti ostatným žľazám, ako sú napr. slzné kanáliky, endokrinné žľazy nemajú ani kanáliky a ani trubice, ktoré by odvádzali sekréty zo žliaz priamo na určené miesto. Namiesto toho vypúšťajú endokrinné žľazy hormóny do telesných tekutín, ako napr. do krvi, ktorá týchto chemických „poslíčkov” rozvádza po celom tele.

V nasledujúcom experimente zmeral Kox hladinu kortizolu (stresový hormón) v Hofovej krvi. Tá obsahovala po ľadovom kúpeli, dychových cvičeniach a meditácii omnoho vyššiu hladinu kortizolu ako predtým.

Hormóny v ľudskom tele sa pohybujú iba tak rýchlo, ako sa pohybuje krv. To znamená, že im to zaberie niekoľko sekúnd, kým dorazia do cieľových buniek. Riadia aj funkcie, ktoré trvajú v rozpätí niekoľkých sekúnd (náhle zvýšenie tlkotu srdca) až po mesiace (pripravovanie močového mechúra, aby sa počas pôrodného procesu sťahoval).

Hormóny sa zvyčajne značne zriedia po vylúčení do obehovej sústavy. Práve preto musia byť schopné podať svoj účinok za veľmi nízkej koncentrácie ako vitamíny. Hormóny sú účinné v malých množstvách, pretože sa viažu na cieľ s vysokou špecifičnosťou. Napríklad kortizol sa viaže na veľmi špecifický receptor na povrchu takmer každej bunky v tele.

Kortizol, adrenalín (epinefrín) a noradrenalín (norepinefrín) sú tri hormóny produkované nadobličkami - párom endokrinných žliaz umiestnených navrchu obličiek. Uvoľnenie týchto hormónov spúšťa množstvo rýchlych fyziologických reakcií, akou je aj zvyšovanie hladiny cukru v krvi.

Keď sa jediná molekula hormónu naviaže na svoj receptor, spustí sa séria udalostí, ktoré môžu napokon aktivovať tisícky proteínových molekúl v cieľovej bunke. Keď sa kortizol naviaže na receptor, iniciuje spojenie, ktoré má za následok reguláciu génov spôsobujúcich okrem rastu a metabolizmu aj imunitnú reakciu.

Takže jediná molekula hormónu dokáže aktivovať viaceré bielkoviny a gény. Z toho vyplýva, že aj malé množstvo molekúl hormónov dokáže mať podstatný dopad na cieľovú bunku. A keďže hormón účinkuje na mnoho buniek naraz, môže mať veľký vplyv aj na telo ako celok.

Niektoré hormóny vylučujúce bunky nie sú zoskupené do separátnych žliaz ako nadobličky, ale existujú ako samostatné bunky alebo skupiny buniek v rámci ďalších špecifických tkanív a orgánov. Hoci hlavnou úlohou obličiek je filtrovať krv, niektoré bunky v obličkách produkujú i hormóny, ktoré stimulujú tvorbu červených krviniek. Dokopy tak tvoria endokrinné žľazy a endokrinné bunky umiestnené v iných orgánoch (napríklad obličky) endokrinnú sústavu.

Mozgovo-telové spojenie

Len samotné testovanie Hofových buniek Koxovi ani Pickkersovi nestačilo. Chceli totiž odmerať jeho celkovú imunitnú reakciu a či ju práve dychové cvičenia a meditácie nejako ovplyvňujú. Po ľadovom kúpeli poprosili Hofa, aby začal meditovať a robiť dychové cvičenia, zatiaľ čo mu vpichli endotoxín. Zdraví dobrovoľníci pri predošlých experimentoch dostali po vpichnutí endotoxínu horúčku, bolesti hlavy a triašku a zvýšila sa im aj hladina cytokínov (signalizujúce proteíny, prostredníctvom ktorých bunky imunitného systému komunikujú, keď sa v tele objaví votrelec).

V rôznych časových intervaloch pred aj po vakcinácii zmeral Kox hladinu hormónov a cytokínov v Hofovej krvi. Následne Kox porovnal Hofove výsledky so vzorkami kontrolnej skupiny 112 dobrovoľníkov, ktorí podstúpili rovnaké testovanie.

Vedci boli prekvapení, že ihneď ako začal Hof praktizovať dychové cvičenia, level adrenalínu mu prudko vyletel a narozdiel od dobrovoľníkov Hof nevykazoval takmer žiadne chrípkové symptómy. Ba čo viac, počet cytokínov v jeho krvi bol o polovicu nižší v porovnaní s testovanou skupinou. Zdalo sa teda, že Hof potlačil svoj imunitný systém vedome a dobrovoľne.

Ako to dokázal?

Kox zvažoval možnosti. Po prvé, malá časť v mozgu stavovcov - hypotalamus - riadi endokrinný systém a integruje ho s nervovým systémom. Hypotalamus obsahuje neuróny, ktoré interagujú s mozgom a endokrinnými bunkami produkujúcimi hormóny. Je to doslovné prepojenie medzi mozgom a zvyškom tela.

Jedna veľmi dobre známa časť tohto „spojenia” zahŕňa aj nadobličky. Ako odpoveď na stresový podnet z mozgu začnú nadobličky vypúšťať adrenalín do krvi. Keď človek zbadá pred sebou štrkáča, má sklon buď odskočiť alebo prinajmenšom stuhne na mieste a srdce mu buší ako o preteky. Táto blesková reakcia nastane vďaka spojeniu medzi nervovým systémom a nadobličkami. Nervový systém spracuje vizuálny podnet (Had!) a prenesie varovný signál do nadobličiek za zlomok sekundy. Nadobličky okamžite zareagujú vypustením adrenalínu a noradrenaínu do krvi.

Adrenalín stimuluje rozklad glykogénu v bunkách pečene a kostrového svalstva, čím spôsobí, že sa glukóza začne vylučovať do krvného obehu. Taktiež sa zrýchli tlkot srdca a sila, akou sa srdce sťahuje, aby rýchlo dodalo telu glukózu. V takomto prípade glukóza umožní popohnať rýchlu reakciu na stresovú situáciu.

Počas niekoľkých sekúnd potom tieto hormóny zvýšia pumpovanie krvi a spustia vylučovanie glukózy, čím vzniká jednoduchá stresová reakcia „boj alebo útek“. Ide o obrannú reakciu nášho organizmu, keď je vystavený mimoriadnym podmienkam (stresorom). V prípade stretu s hadom sa človek buď ozbrojí nejakou palicou alebo jednoducho utečie. Okrem toho adrenalín zohráva úlohu v zásobovaní tela glukózou a tlmí aktivitu buniek imunitného systému.

Zdá sa, že Hof je schopný vedome aktivovať svoj nervový systém (bez reálneho stresového podnetu), aby zrýchlil uvoľňovanie adrenalínu, a tým dobrovoľne potlačil vlastnú imunitnú reakciu na endotoxín. Bolo to „pozoruhodné” zistenie, ako Pickkers povedal, ale nebol ešte pripravený robiť konečné závery. Prípadová štúdia jedného jedinca je slabým vedeckým dôkazom akéhokoľvek javu. Ako hovorí Pickkers: „Každý vie hrať basebal aspoň trochu, ale existuje iba jeden Derek Jeter.” Ktovie, možno má Hof jedinečnú genetickú mutáciu alebo iné predispozície, ktoré mu umožňujú riadiť svoj autonómny nervový a imunitný systém.

Hof ale tvrdí, že nie je jediným svojho druhu, a že dokáže naučiť svoje techniky kohokoľvek. „Som si istý, že to dokážem,” povedal Hof Pickkersovi, ktorý ho vyzval, aby to dokázal. Ako vedecký dôkaz musel Hof naučiť svoju metódu skupinu zdravých dobrovoľníkov, aby mohol Pickkers porovnať imunitné reakcie trénovanej a netrénovanej skupiny dobrovoľníkov. Týmto spôsobom by Hof mohol podať silnejší vedecký dôkaz, ktorým by podložil svoje tvrdenie.

Vrodení obrancovia

Ak má Hof pravdu a človek skutočne dokáže vedome ovládať svoju imunitnú odpoveď, môžeme dosiahnuť oveľa viac než len zmenu vnímania imunitného systému. Poskytlo by to nádej ľuďom s autoimunitnými chorobami, ktorých imunitný systém je nadmerne akívny.

Keď sme zdraví, naše telo nás ochraňuje pred najinfekčnejšími parazitmi -patogénmi. Medzi patogény, ktoré sú škodlivé pre ľudí, patria vírusy, baktérie, prvoky, niektoré plesne či mnohobunkové parazitické červy. Veľmi dobre známy je aj vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti (HIV) zodpovedný za syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti (AIDS).

Patogény infikujú živočíchy len vtedy, keď si nájdu cestu do tela. Prvá línia obrany proti patogénom je tzv. externá obrana, ktorá zamedzuje škodlivým organizmom alebo vírusom získať prístup k vnútorným tkanivám. Napríklad koža a povrchová vrstva pľúc sú vlastne vrstvy oddeľujúce vnútorné prostredie od vonkajšieho a slúžia tak ako fyzická bariéra proti prieniku väčšiny patogénov. Ďalšími externými obrancami sú chemické činitele (enzýmy) a chemické prostredie (napr. kyslé podmienky), ktoré zamedzujú škodcom prisať sa alebo rásť na povrchu tela.

Hoci vonkajšia ochrana pomáha zabraňovať väčšine patogénov, telo je stále zraniteľné. Rezné ranky, odreniny a prepichnuté časti tela sú bežné a pre množstvo patogénov predstavujú vstupnú bránu do tela hostiteľa.

Keď sa raz patogény dostanú do vnútra tela, nastúpi druhá obranná línia - bunkové a obranné proteíny vrodeného imunitného systému. Aby telo vybudovalo vnútornú obranu, ktorá pozabíja, zablokuje alebo izoluje napádajúce patogény, musí najskôr rozpoznať vlastné bunky od cudzích. Napádanie vlastných buniek by totiž mohlo viesť k autoimunitným chorobám, ako je reumatoidná artritída (imunitné bunky napádajú povrchy membrán, ktoré obalujú kĺby) alebo cukrovka typu 1 (v ktorej imunitné bunky napadnú pankreas produkujúci inzulín). Autoimunitné choroby vznikajú ako dôsledok porušenej funkcie imunitného systému, ktorý nedokáže správne rozlíšiť medzi vlastnými a cudzími antigénmi. Mohli by sme povedať, že je sám sebe nepriateľom.

Ak by naozaj existoval spôsob, ako potlačiť imunitný systém na základe vlastnej vôle, ľudia s takýmito chorobami by mohli zvoliť inú formu liečby namiesto užívania liekov, aby svoj rebelský imunitný systém skrotili.

Tímová snaha

Ani Hofov osobný úspech neprimel Pickkersa ani Koxa myslieť si, že by bol Hof schopný niekoho naučiť vedome riadiť svoj vrodený imunitný systém. „Mysleli sme si, že výsledok bude negatívny,” vraví Pickkers. Ak už nič iné, Hof praktizuje svoju techniku vyše 30 rokov, takže aj keby to vedel učiť, Pickkers pochyboval, že by to vedel naučiť nováčika dostatočne na to, aby vedel ovplyvniť svoj vlastný imunitný systém v priebehu iba pár dní. Hof nesúhlasil a tvrdil, že krátky tréningový program bude postačujúci, aby odovzdal túto schopnosť. Kox si dokonca ani nemyslel, že by väčšina dobrovoľníkov týmto tréningom úspešne prešla.

Pre účastníkov to ale nebolo jednoduché. Na viac ako 4 dni sa 18 zdravých mladých mužov – dobrovoľníkov ocitlo v Poľsku a vystavovali sa chladu viacerými spôsobmi. Stáli na ľade bosými nohami 30 minút, ležali v snehu s holými hruďami 20 minút, každý deň plávali v ľadovej vode niekoľko minút, liezli po zasnežených horách v ničom inom iba v krátkych nohaviciach a v topánkach. Hof ich taktiež naučil svoje meditačné a dychové cvičenia, vrátane hlbokých nádychov a výdychov.

Navzdory Koxovým očakávaniam dokončilo všetkých 18 účastníkov tréning a 12 z nich bolo náhodne vybraných, aby sa vrátili do laboratória na finálnu časť experimentu - na odmeranie reakcie na endotoxín. Otestovali ich, či dokážu vedome regulovať svoj imunitný systém. Ich výsledky boli neskôr porovnané so skupinou taktiež vystavenou endotoxínu, ale bez absolvovaného Hofovho tréningu. Takto konečne vedci zistili, či Hof vie niekoho naučiť kontrolovať aktivitu vrodeného imunitného systému.

Vrodený imunitný systém zareaguje na bunky alebo molekuly, ktoré do tela nepatria a aktivuje tým obranné bunky a proteíny, aby zničili nevítaných hostí. Sústavu obranných buniek rozpoznávajúcich patogény označujeme ako fagocyty. Tento druh bielych krviniek vyberie a zničí cudzorodých votrelcov pohltením a následným rozpustením.

Táto imunitná reakcia sa nazýva vrodená (inherentná), pretože potrebné súčasti sú neustále v strehu, pripravené na boj proti patogénom. Vrodená imunitná reakcia môže byť lokálna, v mieste vzniku, alebo všeobecná, zahrňujúca celé telo. Ako aj externý obranný systém, vrodená imunita nerozlišuje, ktorého votrelca zapudí, čo sa považuje za nešpecifickú reakciu. Vrodený imunitný systém je pradávny obranný systém a majú ho ako bezstavovce, tak i stavovce.

Okrem obrannej funkcie má vrodený imunitný systém ešte 2 ďalšie úlohy. Po prvé, reaguje na poškodenie tkaniva napadnutého patogénom alebo zo zranenia, čo spustí okamžitý a koordinovaný sled udalostí známy ako zápal. Cytokíny sú jasným ukazovateľom zápalu, a tým pádom aj dobrý spôsob, ako odmerať imunitnú reakciu. Druhou úlohou vrodenej imunity je zrážanie krvi, aby sa rana uzavrela. Uzatvorenie otvorenej rany znižuje straty krvi a obnovuje integritu externých obranných bariér.

Na otestovanie reakcie vrodenej imunity vpichli vedci každému z 24 účastníkovov pokusu (12 trénovaných a 12 netrénovaných vzoriek) endotoxín a sledovali ich po dobu šiestich hodín. Hof počas pokusu navštívil svojich cvičencov a precvičoval s nimi svoje dýchacie techniky.

Výsledky boli jasné. Po vpichnutí endotoxínu a po následnom precvičovaní dýchacích techník vzorka Hofových cvičencov preukázala vyšší level adrenalínu než kontrolná skupina participantov bez tréningu. Ich adrenalín bol dokonca vyšší ako pred prvým bungee jump zoskokom.

„Ležiac v posteli vyprodukovali viac adrenalínu ako človek stojaci na okraji priepasti plný srachu, chystajúci sa zoskočiť po prvý raz,“ poznamenal Hof. „To preukazuje priamu kontrolu nad naším hormonálnym systémom, a teda že hormóny sú priamo prepojené s imunitným systémom.”

Hofovi cvičenci mali navyše menej chrípkových symptómov, nižšie teploty a hladina cytokínov v ich krvi bola o polovicu nižšia než v prípade kontrolnej skupiny. „Boli sme značne prekvapení,” vraví Kox, „je to naozaj pozoruhodné, že títo muži dokázali zniesť všetky tie procedúry s otužovacími tréningmi, ale aj tak som si stále myslel, že ich šance naučiť sa riadiť vlastný imunitný systém boli primalé. Výsledky pokusu však hovoria samé za seba.”

Prispôsobenie sa nepriateľovi

Koxova a Pickkersova štúdia sa nevenuje tretej obrannej vrstve ľudského imunitného systému. Protikladom k nešpecifickej reakcii externej obrany a k vrodenému imunitnému systému je omnoho komplexnejšia získaná imunita, ktorá je vyvinutá proti špecifickému votrelcovi.

Vrodená imunita presahuje jednoduché rozpoznanie niečoho, čo je telu nevlastné. Namiesto toho sú špeciálne obranné bunky vytrénované, aby rozpoznali jeden druh patogénu, a tým aktivovali špecifickú reakciu. Získaná imunita má základ v lymfatickom systéme a spolieha sa na svoje dve hlavné zbrane - protilátkovú a bunkovú imunitu.

• Protilátková (humorálna) imunita využíva mocné bielkovinové protilátky v tvare písmena „Y”, aby rozpoznala a napadla votrelcov v tele. Protilátky rozpoznajú cudzie ukazovatele (antigény) na patogéne a označia ho na zničenie. Špecializované B-lymfocyty vytvorené a dozreté v kostnej dreni produkujú tisícky protilátok za sekundu určených konkrétne na patogén, ktorý bol rozpoznaný.

• Bunková (celulárna) imunita rozpoznáva bunky, ktoré boli infikované patogénom, ako napr. vírusom, ale aj rakovinové bunky. T-lymfocyty vytvorené v kostnej dreni a dozreté v týmuse (detská žľaza) rozpoznajú ukazovatele na povrchu bunky, ktorá bola infikovaná. T-lymfocyty potom zabijú infikovanú bunku, aby už nemohla prenášať infekciu na ostatné bunky.

V porovnaní s vrodenou imunitou je mobilizácia získanej imunity pomalá. Ale aj napriek tomu sa považuje za najsofistikovanejší a najefektívnejší živočíšny obranný systém, práve vďaka úžasnej schopnosti vyselektovať konkrétneho nepriateľa a napadnúť ho.

Získaná imunita sa prejavuje v dvoch fázach. Pri úplne prvom strete človeka s patogénom sa aktivuje primárna imunitná reakcia. Táto reakcia trvá istú dobu, niekedy aj dlhšie ako dva týždne, kým sa prejaví naplno. Kvôli tomuto pomalému začiatku a aj kvôli faktu, že patogény sa množia tak rýchlo, sa stáva, že ľudia infikovaní agresívnym patogénom boj s ním prehrajú, ochorejú a neskôr aj umrú. Preto akýkoľvek patogén, ktorý je pre človeka nový, je obzvlášť nebezpečný, a práve v tomto prípade je nástup nešpecifickej imunitnej reakcie užitočnejší. Kombinácia vrodenej imunity a primárnej reakcie získanej imunity však predsa len zvíťazí nad väčšinou patogénov.

Charakteristickým znakom získanej imunity je imunitná pamäť. Dokáže si zapamätať prvý stret s konkrétnym patogénom a zmobilizuje rýchlu a cielenú reakciu proti patogénom toho istého druhu v budúcnosti. Práve táto pamäť nám umožňuje ubrániť sa patogénom, ktoré nás už v minulosti napadli. Napríklad keď ste už raz mali osýpky, druhý raz sa nimi už nenakazíte, pretože získaná imunita tento vírus rozpozná a pri ďalšom strete ho vyhubí. Vďaka tejto pamäti reaguje získaná imunita na patogény omnoho drastickejšie, keď sa stretnú po druhý raz. K druhému stretu dochádza, keď už je získaná imunita pripravená a schopná odpovedať sekundárnou imunitnou reakciou.

Uvedomte si však fakt, že s imunitnou pamäťou sa nik nenarodí. Každý jedinec si imunitnú pamäť buduje počas svojho života

Imunitu získavame dvomi spôsobmi: aktívne alebo pasívne.

• Aktívnu imunitu voči konkrétnemu patogénu nadobudneme, keď naše telá proti nemu produkujú protilátky a nie sú prijímané z vonkajšieho zdroja. Toto sa stáva prirodzene, keď sme vystavení určitým patogénom, napríklad vírusu osýpok. Aktívnu imunitu môžeme získať aj očkovaním.
• Pasívnu imunitu získame prijatím protilátok, ktoré neboli vyprodukované naším vlastným telom. Ľudský plod získava protilátky z výmeny medzi jeho a matkinou krvou. Toto zdieľanie protilátok pokračuje taktiež po narodení. Matkine materské mlieko je bohaté na protilátky, pretože telo matky už postretlo množstvo antigénov a vytvorilo si počas života veľa protilátok. Vďaka tomuto mlieku bohatému na protilátky získava dojčiace dieťa pasívnu imunitu proti širokej škále patogénov. Pasívna imunita nevytvára žiadne pamäťové bunky, takže sa stratia, keď sa protilátky rozložia, obyčajne v priebehu niekoľkých týždňov či mesiacov. Zatiaľ neexistuje priamy dôkaz toho, či Wim Hof dokáže kontrolovať svoju získanú imunitu. 

Kométa ľadového muža

V roku 2014 publikovali Pickkers a Kox výsledky svojho experimentu v jednom z vysokouznávaných a citovaných odborných časopisov, v Proceedings of the National Academy of Sciences.

Vedú pokračovanie štúdií a pokusov, aby zistili, či jedna alebo viaceré z troch techník Wima Hofa (dýchanie, meditácie a vystavovanie sa chladu) sú primárne zodpovedné za uvoľňovanie adrenalínu a následné potlačenie imunitného systému a ako presne k tomu dochádza. Kox sa domnieva, že Hofova dýchacia technika je hlavným faktorom, keďže sa zdá byť spúšťačom uvoľňovania hormónov, no zatiaľ si nie je stopercentne istý. „Musí sa to omnoho dôkladnejšie preskúmať,” súhlasí Hof, ktorý je pozitívne nažhavený na pokračovanie skúmania jeho metódy pozorným vedeckým okom. „Exaktnými meraniami a pokusmi, nie špekuláciami, chceme dokázať, že to skutočne funguje. Som veľmi vďačný profesorom z Univerzity Radboud, ktorí sa odvážili ísť so mnou do toho.”

To, či Hofova technika môže pomôcť ľuďom s autoimunitnými ochoreniami, je nateraz otázne. Hoci tréning fungoval pri mladých a zdravých jedincoch, nateraz sa nevie, či bude fungovať aj pri starších ľuďoch s autoimunitnými chorobami a oslabeným organizmom. „Ľuďom ešte neodporúčame, aby to hneď skúšali bez ďalšieho výskumu,” vraví Pickkers, „keďže ešte nepoznáme možné vedľajšie účinky a riziká, musíme byť vo vyjadreniach opatrnejší.”

Aj napriek tomu sú jeho vyhliadky do budúcna optimistické a stále netají prekvapenie z toho, ako dobre tréning zafungoval. „Potvrdili sme, že za pomoci techník Wima Hofa sú ľudia schopní modulovať svoj autonómny nervový systém a ovplyvniť tak svoj imunitný systém,“ potvrdzuje Pickkers. „Je to naozaj pozoruhodné zistenie.”

Tip Vitariána

Ak chcete o Metóde Wima Hofa dozvedieť viac, prečítajte si knihu Učeň ľadu.