Určite sa každému aspoň raz stala situácia, že držal v ruke svoje obľúbené CD a chcel si ho prehrať. Zrazu ste zistili, že nefunguje pretože je poškriabané. Zvuková stopa nevydáva pôvodný zvuk a spôsoby ako tento problém zvrátiť takmer neexistujú. Našťastie, naše telo je sofistikovaniejšie ako najpokročilejšia technika. Má funkciu, v rámci ktorej dokáže, v metaforickom ponímaní, opraviť poškrabané CD, na ktorom má nahratý program, pre správne fungovanie organizmu.
Počuli ste už o horméze?
V rámci našej analógie je to proces obnovy poškrabaného CD. Poďme si to vysvetliť...
Fenomén hormesis pochádza z roku 1884, keď si nemecký farmakológ Hugo Schulz všimol, že rast kvasiniek je možné stimulovať malými dávkami jedov. Správne slovo „hormesis“ prvýkrát použili Chester Southam a John Ehrlich v roku 1943, keď si všimli, že výťažky z červeného cédra zlepšujú metabolizmus druhov húb pri nízkych koncentráciách.
Slovo „hormesis“ je odvodené z gréckeho základu „hormo“, čo znamená vzbudzovať, vzrušovať, aktivovať. Predstavuje stav, keď sa nejaký systém významnou mierou stimuluje malými dávkami určitého faktora (agens), ktorý sa niekedy označuje ako hormetín.
V súčasnosti sa „hormesis“ (ďalej slovensky horméza) používa väčšinou len v prenesenom význame, a to pre situácie, keď malé dávky nejakého agens pôsobia opačným spôsobom ako veľké dávky. Všeobecne sa tým myslí, že malé dávky určitý jav stimulujú, zatiaľ čo veľké dávky ho inhibujú; v biológii to môže znamenať, že malé dávky pôsobia priaznivo, veľké dávky naopak – pôsobia škodlivo. Tak znel úvod článku od tímu autorov z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Teória hormézy: Skutočnosť alebo fikcia?
Jednoducho povedané – veľká dávka patogénnych mikroorganizmov môže vyvolať chorobu a usmrtiť organizmus, naopak malé množstvo mikróbov spôsobuje imunitu a tým chráni organizmus pred infekciami. Malá dávka lieku má priaznivý terapeutický efekt, veľká dávka naopak pôsobí toxicky.
Keď považujeme telo za vzdelávací systém, negatívne odchýlky vystavujú bunky tela učeniu sa, ako tieto poruchy kompenzovať. Bunky, ktoré sú mierne poškodené, sa naučia samy opravovať. Pri absencii týchto „momentov učenia sa“ bunka nakoniec zabudne na svoje schopnosti a stane sa menej schopná vykonávať efektívne opravy.
Počas starnutia dochádza pod vplyvom oxidačného stresu k poškodeniu kmeňových buniek. To zapríčiňuje nielen rôzne choroby ale aj radikálnejšie starnutie celého tela. Pozoruhodné je, že tento proces nie je nezvratný, ale vieme ho ,,opraviť“.
David Sinclair, biológ, ktorý sa venuje výskumu starnutia, udáva, že starnutie je výsledkom zhoršenia epigenomických informácií diferencovanej bunky v priebehu času. Vo svojej knihe s názvom Koniec starnutia: Prečo starneme a prečo už nemusíme, vysvetľuje:
,,Ak by bol genóm počítač, epigenóm (systém mechanizmov ovplyvňujúcich expresiu génov) by predstavoval software. Nariaďuje nové rozdelenie bunkám, akým bunečným typom sa majú stať a čím majú zostať, niekedy aj po celé desaťročia. Bez epigenetických informácii by bunky prišli rýchlo o svoju identitu a to isté by sa stávalo aj novým bunkám. A pokiaľ by k tomu prišlo, tkanivá a orgány by začali strácať svoju funkciu, až by celkom zlyhali.“
Poškodené bunky môžu mať rôzne odchýlky. Medzi najčastejšie patrí:
- Skracovanie telomer (teloméry sú ochranné štruktúry umiestnené na koncoch našich chromozómov)
- Genomická nestabilita spôsobená poškodením DNA
- Mitochondriálna dysfunkcia (organely produkujúce chemickú energiu pre bunku)
- Bunkové starnutie (zastavenie bunkového delenia)
- Epigenetické zmeny
- Vyčerpanie kmeňových buniek (kmeňové bunky majú potenciál prerásť do rôznych typov buniek v tele; fungujú ako opravný systém)
Sinclair je presvedčený, že zacielenie na jednu z týchto charakteristických poškodení bunky by mohlo spomaliť starnutie, zatiaľ čo zameranie na všetky by ho mohlo potenciálne zastaviť.
Bunka sa dokáže nepretržite opravovať, ale v cykloch opráv sa nevyhnutne hromadia chyby. Tieto chyby sa prejavia v špecializovanej bunke, ktorá nemôže vykonávať svoju pôvodnú funkciu. Bunka akoby zabudla, ako správne fungovať. Z informačného hľadiska je to ako keby ste stratili informácie.
Sinclair navrhuje, že na spomalenie procesu starnutia je potrebné trénovať opravné mechanizmy. Rsp. aktivovať mechanizmus údržby a opráv. A práve to je zmyslom hormézy.
Potrebujeme svoje telo pravidelne vystavovať určitej dávke stresu a nepohodliu, aby sa presvedčilo, že žijeme v drsnom prostredí a tým sa bunky stimulovali k oprave.
Už dávno nežijeme v dobe kamennej ale náš organizmus nie je stavaný ani na komfortnú zónu našich obývačiek s gaučom a nezdravým jedlom v kombinácii s vysokou dávkou zlého, to jest chronického stresu. K prežitiu je potrebná rovnováha. Ani príliš veľa pohodlia, ktoré v tomto prípade zabíja, ani príliš veľa stresu. Čo teda s tým?
Správna dávka stresu proti starnutiu
Sinclair prirovnáva fungovanie nášho tela k protipožiarnemu cvičeniu: ,,Tak ako vykonávame protipožiarne cvičenie, aby sme boli pripravený ak príde skutočné ohrozenie, tak sa aj náš mechanizmus molekulárnej opravy trénuje, aby dosiahol svoju plnú funkčnosť.“
Čo je teda to správne ,,cvičenie“ pre náš organizmus?
Odporúča sa vystavovanie extrémnemu chladu (otužovanie) a teplu (sauna). Pre naše telo to predstavuje krátkodobý akútny stres, ktorý má obrovské výhody pre zdravie a dlhovekosť, pokiaľ stres v určitom bode ustúpi.
Napríklad každý vie, že cvičenie je pre nás prospešné. Ale nebolo celkom jasné, prečo. Pravdepodobným vysvetlením je horméza. Iba 15 minút intenzívnej fyzickej aktivity denne môže znížiť riziko úmrtia na infarkt o 40% a úmrtnosť z iných príčin o 45%. Aj tu je potrebná už spomínaná rovnováha a dôležitosť, aby tento ,,stres“ telo nepociťovalo príliš dlho, pretože začne byť pre telo toxický.
Napríklad, ak budete celý deň intenzívne cvičiť, môžete sa dopracovať k opotrebovaniu kĺbov a svalov. Ale krátke dávky cvičenia (ako napríklad intervalový tréning s vysokou intenzitou alebo HIIT) namáhajú telo iba natoľko, aby aktivovalo tzv. gény prežitia. Keď sa zapojí táto stresová reakcia, vaše telo opäť naberie silu a prestaví sa, aby bolo ešte silnejšie ako predtým.
Ďalším príkladom zdravého, krátkodobého stresu je sauna. Pre organizmus má podobné účinky ako cvičenie. Spôsobuje zvýšenú bazálnu teplotu, potenie a zvýšenie srdcovej frekvencie. Dlhodobé vystavenie sa vysokým teplotám by mohlo byť toxické, avšak krátkodobý pobyt v saune môže byť veľkým prínosom.
Fínska štúdia Kuopio Ischemic Heart Disease Risk Factor, našla silné väzby medzi používaním sauny a znížením počtu úmrtí a chorôb. Muži, ktorí používali saunu dvakrát až trikrát týždenne, mali o 27% menšiu pravdepodobnosť úmrtia na kardiovaskulárne príčiny ako muži, ktorí saunu nevyužili. Muži, ktorí používali saunu štyrikrát až sedemkrát týždenne, mali o 50% menšiu pravdepodobnosť úmrtia na kardiovaskulárne príčiny. Okrem toho sa u častých užívateľov sauny zistilo, že pravdepodobnosť predčasného úmrtia z akejkoľvek príčiny je o 40% nižšia.
Výskum taktiež ukázal, že časté používanie sauny znižuje riziko demencie a Alzheimerovej choroby o 65% (opäť platí, že čím viac dní v týždni, tým lepšie); znižuje krvný tlak, zmierňuje zápal v tele a znižuje príznaky úzkosti a depresie.
Ak chcete zvýšiť výhody saunovania, môžete sa inšpirovať Fínmi. - Ponorte sa do ľadovej vody bezprostredne po saunovaní. To predstavuje ďalší stres pre kardiovaskulárny systém (nie však do takej miery, že by to predstavovalo riziko pre zdravých ľudí).
Samotné ponorenie do chladnej vody má značné výhody. Krátke obdobia nepríjemného chladu aktivujú v tele ochranný hnedý tuk a môžu viesť k chudnutiu, zlepšeniu imunitných funkcií a zníženiu pocitov stresu a úzkosti.
Opäť, samozrejme, nechcete mať omrzliny ani sa podchladiť - denná päťminútová studená sprcha dokáže taktiež svoje. Skvelým tipom je aj cvičenie v chladnom prostredí. Behanie v zime alebo plávanie v studenej vode je obzvlášť prospešné.
