Pokusy na ľuďoch
Už odjakživa je pre ľudí ťažké akceptovať smrť. No dokonca i pápež, pozemský zástupca Ježiša Krista, je smrteľný. Neexistuje žiadny spôsob, ako prekonať smrť? Pýta sa podľa legendy v roku 1492 osobný lekár Inocenta VIII., keď ležal pápež poznačený ťažkou chorobou pripútaný k lôžku. Lekár si spomenul na náuku, podľa ktorej má šťava v cievach tajnú životnú silu.
Trom desaťročným chlapcom pustil žilou a podal ich krv trpiacemu Inocentovi. Žiadny z troch chlapcov neprežil procedúru a pápež o niečo neskôr takisto zomrel. Od tohto márneho pokusu oklamať smrť uplynulo už viac ako pol tisícročia, no ľudstvo sa cez snahu o dosiahnutie nesmrteľnosti stále neprenieslo a vedci sa opäť vydali hľadať elixír mladosti.
Parabióza
Dnes sa našťastie na takéto experimenty nevyužívajú deti ale pokusné zvieratá. Ako sľubný sa ukazuje predovšetkým postup zvaný parabióza, pri ktorom vedci využívajú mladé i staré myši, ktoré akosi zázračne zošijú dohromady.
Pred operáciou si na seba zvieratá celé týždne zvykajú. Potom chirurg odstráni u oboch zvierat tenkú vrstvu kože a spojí ich dohromady. Aby sa zabránilo potrhaniu stehov, zviažu zvieratám dohromady i jednu prednú a jednu zadnú nohu.
V priebehu hojenia rany sa zrastú žilky oboch myší. Odvtedy prúdi krv čerpaná z dvoch sŕdc cez dvojité telo. Zrastené zvieratá spolu žerú, spia a chodia. Vedci zistili, že mladé zvieratá pôsobia na staré ako omladzovacia kúra: mladistvá krv pulzujúca v ich žilách skvalitňuje ich srsť, napína ich svaly, posilňuje srdce... Dokonca i schopnosť učenia sa u nich stupňuje. Zdá sa, že v krvi mladých myší prúdi zázračný prostriedok, ktorý nechá bežať životné hodiny dozadu.
Nachádza sa v krvi esencia studnice mladosti?
Niektorí vedci veria, že v krvi sa nachádza esencia mladosti. Tí, ktorí sa na Harvardovej univerzite venujú výskumu starnutia, si myslia, že zdrojom mladosti je rastový faktor GDF 11, no ich kolegovia z kalifornskej univerzity v Berkeley pripisujú omladzovacie účinky hormónu lásky oxytocínu.
Napriek všetkým nejasnostiam začala biotechnologická spoločnosť Alkahest v kalifornskom Menlo parku s prvými testami: aplikovali osemnástim pacientom s Alzheimerovou chorobou krvnú plazmu mladých darcov v nádeji, že sa im takto vráti pamäť.
Vedci z kolínskeho Max Planck Inštitútu pre biológiu starnutia zasa pripisujú silu omladenia exkrementom mladých jedincov. Aby to dokázali, kŕmili ryby výkalmi mladších jedincov. Životnosť zvierat sa následne predlžila o prekvapujúcich 40 %. Kolínski vedci predpokladajú, že stimulant mladosti pochádza od baktérií sídliacich v čreve mladých rýb.
Čoskoro sa vedci pustia i do prvej klinickej štúdie zameranej na predĺženie ľudského života. Tím vedcov z New Yorku pod vedením Nira Barzilay chce podávať približne 3 000 zdravým mužom a ženám vo veku 65 až 79 rokov metformínové pilulky. Tento liek je jedným z najčastejších diabetických liekov. Keďže sa u diabetikov hromadia dôkazy, že liek im poskytuje ochranu pred srdcovým infarktom, mŕtvicou, demenciou a dokonca aj pred rakovinou, Barzilay ho chce vyskúšať aj ako liek proti starnutiu, a to rovno sám na sebe.
Počítače – schránky večného života?
Joon Yun z kalifornského Silicon Valley ponúkol cenu jeden milión dolárov za „rozlúštenie kódu života a liečenie staroby“. Ako vraví Yun, u zdravého 25-ročného človeka je pravdepodobnosť, že zomrie pred svojimi 26. narodeninami, asi 0,1 %. Keby sa vedcom podarilo stabilizovať úmrtnosť na tejto úrovni vo všetkých vekových kategóriách, ľudia by sa dožili v priemere takmer 1 000 rokov.
Keďže virtuálny svet počítačov nepozná hranice, mnoho ľudí pracujúcich v tomto prostredí je presvedčených, že i ľudský život môže byť nekonečný. „Ak ste získali svoje miliardy v priemyselnom odvetví, ktoré sa opiera o presné ovládanie núl a jednotiek, prečo by ste potom nemali veriť, že toto ovládanie sa dá rozšíriť aj na atómy a molekuly?“ pýta sa Patrick McCrae z univerzity v Santa Barbare.
Počítačoví vizionári sú však ochotní zmieriť sa s pominuteľnosťou tela. Nesnažia o záchranu schránky, ale vsádzajú na oslobodenie duchovného „Ja“. Základnou myšlienkou je prečítať obsah mozgu a nahrať ho do počítača. „Prehratie mysle“ sa rovná výstupu duše do digitálneho neba.
Nádej nesmrteľnosti
Každá kultúra tohto sveta si vysnívala svoju vlastnú verziu večného života. Podrobnosti sa však líšia. Moslimovia nechajú duše zomrelých vojsť do blaženosti, budhisti vkĺznu po smrti do nových tiel, kresťania sú prijímaní do kráľovstva Božieho, aby potom v Súdny deň vo svojom starom tele vstali z mŕtvych. Všetky náboženstvá však majú jeden spoločný element: popierajú skutočnosť, že život sa končí smrťou.
Ľudia vyvinuli veľa úsilia na udržanie ilúzie o pokoriteľnosti smrti. Monumentálne pyramídy v Egypte a Mexiku postavili silou svojich rúk, vybudovali nespočetné chrámy a mestá pre mŕtvych, a to len za účelom posilnenia viery, že život po smrti je možný.
Dokonca aj najstaršie literárne dielo sa venuje tejto téme. Viac ako 4 000 rokov starý epos o Gilgamešovi opisuje, ako mocný kráľ Gilgameš upadá do zúfalstva, keď jeho priateľ Enkidu zomrel na chorobu. Od tejto chvíle nedokáže ani na chvíľu zabudnúť, že aj jeho čaká tento osud. Cestuje až na koniec sveta, aby sa dozvedel od svojho prapredka Uta-napischtiho tajomstvo nesmrteľnosti.
Kryonika – zmrazenie ľudského tela
Mnohí ľudia je presvedčených, že nádej na večný život im dáva kryoprezervácia, ktorú však medicína súčasnosti nezvláda. Bude reálna v budúcnosti? Technologický postup kryoprezervácie v prípade jednobunkových embrií je známy zhruba 50 rokov. Otázkou je, či zvládnu experti „zmraziť“ aj také zložité organizmy, akým je ľudské telo. Odborníci z oblasti kryogeniky hovoria jednoznačné NIE. Hlavným problémom kryoprezervácie je narušenie bunkovej priestorovej štruktúry, bez ktorej ľudské tkanivo nemôže fungovať.
Čo to znamená v praxi? Bunky viac nie sú usporiadané a netvoria správne fungujúci ľudský orgán. Tak ako sa z kocky ľadu po rozmrazení stane voda, tak by sa napr. z ľudského žalúdka po rozmrazení stalo iba želé. Pre úspešnú kryoprezerváciu ľudského tela by vedci museli nadobudnúť dva nové poznatky:
- Objaviť správne tempo zamrazenia a rozmrazenia ľudského tela.
- Objaviť vhodnú zmes kryoprotektantov, dostať ich do jadra buniek a zase von.
Ak je tempo zamrazovania príliš pomalé, bunky sú vystavené nepriaznivým vplyvom ako napr. dehydratácii a vysokej toxicite cytosolu. Ak je tempo naopak veľmi rýchle, bunky nemajú priestor na osmotické vyrovnávanie. Následne vznikajú ľadové kryštály aj vo vnútri bunky. Niektoré bunky v ľudskom tele navyše potrebujú rozdielne tempo ochladzovania.
Cena za hybernáciu sa šplhá až na 100 000 dolárov. Neuroprezervácia, teda uchovanie hlavy a mozgu, stojí „iba“ 80 000 dolárov. Prvým človekom na svete, ktorý údajne využil služby kryoniky, bol v roku 1967 Američan James H. Bedford, profesor psychológie. Mal sedemdesiattri rokov a rakovinu pľúc. Dnes je jeho telo v Kryonickom inštitúte v USA. V súčasnosti je v chladiacich boxoch oboch amerických kryonických firiem, Cryonics Institute a Alcor, uložených 204 tiel. Ďalšie sú zamrazené v ruskej firme KrioRus.
Večná mladosť v prírode
Nesmrteľnosť je prvotný stav, v ktorom sa zrodil život. Keď sa primitívne jednobunkové organizmy delia, znovu a znovu prinášajú na svet potomstvo, ktoré je rovnako svieže a mladé ako ony samy.
Až vyššie formy života uzavreli onú medzigeneračnú zmluvu, ktorá sa nazýva staroba: tí starší odstúpia po vopred stanovenej životnosti, aby uvoľnili miesto mladším. Ak by človek túto zmluvu vypovedal, prišlo by pravdepodobne k vojne generácií: Mládež by protestovala proti všadeprítomnosti nesmrteľných starcov.
Je preto pravdepodobne múdrejšie zmieriť sa s nevyhnutnosťou vlastnej smrteľnosti. V priebehu storočí filozofi varovali, že na zemi bude môcť šťastie dosiahnuť iba ten človek, ktorý sa so smrťou zmieri a nebude ju popierať alebo sa proti nej búriť.
Útechu však poskytujú i psychológovia. Zdá sa totiž, že príroda vybavila dušu akýmsi druhom „rohovky“, ktorá nám poskytuje ochranu proti strachu zo smrti. Tento záver pripúšťajú predovšetkým nálezy vedkyne Laury Carstensen zo Stanfordovej univerzity. Tá sledovala, ako sa všeobecná spokojnosť ľudí so životom počas rokov mení a k svojmu úžasu zistila, že sa s pribúdajúcimi rokmi zvyšuje. Namiesto obáv o budúcnosť žijú starší tu a teraz. Zaujímajú sa iba o najbližších priateľov a príbuzných, zatiaľ čo mladí sa snažia nadviazať stále nové a nové vzťahy. V tejto súvislosti sa zdá, že práve vedomie ich vlastnej smrteľnosti, ktorá tak trápi mladých, je pre starých ľudí koniec koncov útechou.
Tip Vitariána
Sústreďme sa na prítomnosť. Z minulosti si môžeme vziať ponaučenie, inšpirovať sa a posunúť sa ďalej a pred budúcnosťou zasa môžeme mať rešpekt, no náš život sa neustále odohráva v prítomnosti a práve na ňu by sme sa mali obrátiť. Internet nás často oberá o čas a rozhadzuje neudržateľné sociálne siete, ktoré sa časom ukážu byť bremenom. Poučme sa zo života staršej generácie, ktorá sa zaoberá svojimi najbližšími príbuznými a priateľmi a otvorme si v živote nové časové okná.
